Moja cesta od trojprevodníka až k oválu

Cyklistika sa neustále vyvíja a tomuto vývoju som sa nevyhol ani ja. Ako som postupne menil bicykle, prepracoval som sa od dnes už skoro archaického trojprevodníka až k oválnemu jednoprevodníku.

Vrátim sa však k ešte dávnejším časom, keď ma cyklistika „drapla" a už nepustila. Vtedy som sa premával na otcovej starej trekovej Deme. Dodnes tvrdím, že páčkové radenie Shimano SIS je jedno z najlepších, aké som okúsil, najmä z hľadiska praktickosti. Starý dobrý systém 3x5, viac mi ani nebolo treba, veď koniec koncov tu v okolí Trnavy je predsa takmer čistá rovina. No i napriek tomu som po čase pokukoval po nových bicykloch, keďže na tak starom bicykli mi sprevodovanie nie úplne sedelo.

Stará dobrá klasika stačí… či?

Prvého „poriadneho“ bicykla som sa dočkal niekedy v máji 2014. Už vtedy som každý výber a nákup dôkladne zvažoval, jasnou voľbou boli 29“ kolesá a trojprevodník s dostatočným rozsahom. Niečo ako jednoprevodník bolo samozrejme ešte len v plienkach (možno ani to nie, znalci ma doplnia, kedy prišli na scénu) a dvojprevodník bol len pre pracháčov. Vtedy som si zaobstaral na moje dnešné kritériá poriadne ťažký CTM Rambler 1.0, no pre mňa, ako 16-ročného bikera, ktorý sa zamiloval do dvojkolesových tátošov a mal značne oklieštený rozpočet, to bola super voľba.


Placky 44 – 32 – 22 vpredu a kazeta 11 – 34 vzadu spolu s MTB pneumatikami a odpruženou vidlicou mi umožnili okúsiť aj terén. Treba však povedať, že v tej dobe bola u mňa jazda v teréne skôr vzácnosťou a vždy som sa ocitol skôr na ceste. Celý príbeh trochu urýchlime a preskočíme zhruba šesť rokov, ktoré sú v skratke opísané v mojom článku o cesťáku. Pristávame na dátume 1. 6. 2020, kedy som si z Trenčína doviezol „žiletku" a môj horský bike bol na čas odsunutý na vedľajšiu koľaj – paradoxne sa kvôli tomu rozbehol kolotoč zaujímavých udalostí.

Prvé trampoty a krok ďalej

Totižto, keď už som mal bicykel určený pre cestu a nemusel som na nej drať široké pneumatiky, začal som horský bike využívať na to, na čo bol primárne vyrobený – a síce na jazdu v teréne. Tu sa pristavím a verím, že mi módna polícia odpustí ten nosič… pozostatok nášho výletu cez celé Slovensko.

Ako prvá padla za obeť Kráľova hoľa, no aktívnejšie som začal až na jeseň, keď už bola na žiletku zima. Jeseň = veľa blata. Následne, samozrejme, veľa blata na bicykli. Treba priznať, že nie všetko bola chyba pohonu a prešmykača. Vonkoncom sa v tej dobe nie úplne preferovali XC rámy s vyššou priechodnosťou plášťov, minimálne nie na low-end bicykloch. Hoci som mal od výroby osadené len 2,1“ plášte, ďalší zachytávač blata bol na svete.


Následne už to išlo jedno s druhým, veľakrát som bol odkázaný len na jeden prevod vpredu, keďže sa mi na prešmykači nachytalo také množstvo lepkavého „magľajzu", že prestal fungovať. Druhá vec, ktorá mi neskutočne liezla na nervy, bol štvorhran. Hoci bolo ložisko samozrejme zapuzdrené, medzi kľuky a stred sa mi často dostávalo blato, prach, nečistoty a komu by sa chcelo stále dávať dole kľuky a poctivo to čistiť? Zima celému systému nie úplne pomohla a keď ma netrápilo blato, tak aspoň zadrhávajúce sa lanko. Viete, ako to je – čím menej pohyblivých vecí na bicykli, tým menej sa toho môže pokaziť. A tak definitívne padlo rozhodnutie, prerobiť trojprevodník na jednoprevodník.

Obmedzené možnosti

Keď naši zistili, čo všetko plánujem prerobiť, padla otázka, prečo si rovno nekúpim nový bicykel.

Už pár mesiacov vopred som skúšal, aké to asi bude. Keďže môj druhý prevodník vpredu mal akurát 32 zubov (rovnako veľkú „pílu" som chcel mať aj na budúcom pohone), jednoducho som jazdil na 2x1 až 2x8 a ostatné prevodníky som nepoužíval (číselne mi to vychádzalo na sprevodovanie 32x34 až 32x11 zubov). 12 %-stúpania som silovo zvládal aj v sede a trochu ma to upokojilo, koniec koncov, po prerábke budem môcť využívať kazetu s väčším rozsahom.


Študoval som všetku tú teóriu o kazetách, orechoch, stredových zloženiach, kompatibilite… možno je to divné, ale bavilo ma to a baví ma to dodnes. Každopádne, zistenia boli asi také, že kombinácia pomerne starého rámu a orecha „odsudzovali" môj bike na maximálne 10-rýchlostnú kazetu s rozsahom 11 – 46 zubov. Keď som si hodil prevody do tabuľky (určite poznáte stránky alebo appky na štýl „gear calculator“), zistil som, že prevodové pomery sú takmer identické ako môj starý systém, hoci prídem o niekoľko najľahších a niekoľko najťažších prevodov.


Tu samozrejme musím dodať, že tabuľka je len tabuľka a skúsenosti v teréne sú už druhá vec. Avšak zatiaľ netreba predbiehať udalosti a vrátim sa ku všetkým vybavovačkám. Hoci by som kadejakými prapodivnými úpravami mohol na biku nechať pôvodné kľuky, napokon som sa aj s prihliadnutím na špinavý stred rozhodol pre zapuzdrené Hollowtech II ložisko. Celkovo ma zmena pohonu vyšla na zhruba 150 € (bavíme sa o desaťrýchlostnej Deore sade). Keď sa zadívam na fotku zo servisu, asi som to menil nie v hodine dvanástej, ale minimálne aspoň o pol tretej. Takže ponaučenie, starajte sa o svoje ložiská.

Prvé skúsenosti s „jednoplackou“

Na začiatok som si pomerne slušne „naložil", keďže som šiel hneď na Štefánikovu cyklomagistrálu. Zmenou pohonu som ušetril niečo na hmotnosti, no hádam najvýraznejšou zmenou bolo pocitové posunutie ťažiska bicykla dozadu, dôvod prostý – mínus jedno radenie a prešmykač, ľahší stred, ľahšie kľuky, mierne ťažší šalter a najmä ťažšia kazeta. To mi papierovo predurčovalo o niečo náročnejšie strmé výšľapy, než doteraz (najmä z hľadiska lietajúceho predného kolesa). I tu sa treba pozastaviť a nezabúdať, že veľké pričinenie na tom mala v tej dobe už poriadne zastaralá geometria, čo som si, samozrejme, neuvedomoval.

Prvým príjemným zistením bolo, že to zvládne aj 20 % stúpanie. Druhým, nie až tak príjemným zistením bolo, že keď je tá 20 % stojka na trase už štvrtá, ostáva len tlačiť (hoci ťažko povedať, či by to vyšší rozsah kazety vyriešil a druhá vec, kto nemá v kazete, mal by mať v nohách . Každopádne, krst ohňom „zmákol" jednoprevodník na výbornú a bol som si istý, že sa jedná o dobrú investíciu.

Odchádzajú mi komponenty, riešim upgrade a končím pri novom biku

Nič netrvá večne a moja vidlica by o tom vedela povedať svoje. Prvá veta z úvodu samozrejme neplatí len na pohon – v rámci väčšieho upgrade-u a odchádzajúcich komponentov som plánoval kúpiť novú vzduchovú vidlicu a takisto nové kolesá na priemyselných ložiskách, keďže mi kónusy otravovali život. Keď naši zistili, čo všetko plánujem prerobiť, padla otázka, prečo si rovno nekúpim nový bicykel.

Hoci som návrh okamžite zmietol zo stola (veď čo môjmu terajšiemu biku chýba?), červík už bol v hlave zavŕtaný a napokon som si povedal – prečo nie? Koniec koncov, niekedy je lepšie vymeniť rám so zastaralou geometriou, bez možnosti osadiť vidlicu s tapered krkom, vážiaci hádam toľko, čo priemerný slon indický, za niečo moderné, s boost a pevnými oskami. Dupľom, keď už som konečne začal brať horskú cyklistiku vážne. A povýšil som teda poriadne, lebo po nekonečnom, vyše rok trvajúcom čakaní, mi doma pristál Superior Team XF 29 Elite. Paradoxne som tým pádom na starom biku, prerobenom na jednoplacku, odjazdil len asi päť výjazdov.

Zvykám si na nový druh pohybu

Bike som si preberal s už nahodeným oválnym prevodníkom, nebudem chodiť okolo horúcej kaše, ako inak som volil absoluteBLACK v 32-zubovom prevedení, čo znamená, že v mieste záberu sa správa ako 34-zubový. Volil som klasickú čiernu farbu, to aby som si odlíšil svoj bike od Imrovho, ak by som s ním náááhodou niekedy išiel jazdiť. Srandy bokom, svoj účel splní aj v „Batman“ prevedení.

Už po pár šliapnutiach som si, podľa očakávaní, hovoril: „Tak toto je teda riadne divné.“ Opisov klasika vs. ovál sú plné internety, takže to tu asi nebudem úplne rozmazávať. Na čo som však prišiel rýchlo – čím vyššia kadencia, tým nižší účinok, minimálne pocitovo. Situácia sa zmenila po príchode do ostrých stúpaní. Najmä v momentoch, keď som sa postavil zo sedla a moja kadencia išla prirodzene nadol, som cítil kontinuitu záberu. Nebolo to však nič, na čo by som si musel dlhodobo zvykať, skôr taký drobný, nenápadný pomocníček. V súčasnosti už silne zvažujem, že sa ovál ocitne aj na mojom cesťáku, či už v podobe malého prevodníka, alebo aj oboch…


A verdikt ohľadom pohonu? Trojprevodník mi v začiatkoch jednoznačne pomohol v dvoch oblastiach, o ktoré som pri „medzipristáti“ v podobe 1x10 prišiel. Množstvo ťažkých prevodov, ktoré som dokázal využiť pri, v tej dobe u mňa populárnych, asfaltových zjazdoch a rovnako aj tie najľahšie prevody pri jazde do kopca. 10 rýchlostí v kombinácii s jednoprevodníkom bolo fajn do momentu, kedy prišla únava. Vtedy som cítil, že mať vzadu tých 5 – 6 zubov naviac, ako je to na moderných 12-rýchlostných kazetách, by mi určite pomohlo. No pri momentálnej kombinácii 32-zubový ovál vpredu a 10 – 51 zubov vzadu už pri ostrých výšľapoch narážam skôr na problémy s trakciou, než na nevládne nohy.

Vojna jednoprevodníkov a dvojprevodníkov, či dokonca trojprevodníkov je tu s nami už pomerne dlho, niečo ako počiatočný odpor voči 29“ kolesám. Celkový priebeh je podobný – dnes už „jednoplacku“ nájdeme na drvivej väčšine strojov, hoci je jasné, že systém má svoje muchy, napríklad v podobe väčšieho kríženia reťaze. Na druhej strane v mojich očiach netreba dvojprevodníky haniť, keďže aj začínajúcim cyklistom ponúknu viacero kombinácií prevodov.

A do ktorého tábora patríte vy – volíte cestu menšej údržbovosti alebo väčšieho rozsahu prevodov?