Zo Štokholmu do Trenčína na dvoch kolesách (2. časť)

Expresná cesta dvoch kamarátov zo Švédska na Slovensko cez pobaltské krajiny. Aj tentokrát sa dokonale potvrdilo, že cesta je cieľ a zážitky čakajú za každým rohom.

Neviem ako vy, ale ja patrím k tým ľuďom, ktorí zažívajú pred pretekmi, skúškami v škole či pohovormi v potenciálnej novej práci nepríjemnú nervozitu. Tá sa zázračne vyparí v momente, keď konečne ide do tuhého. Inak tomu nebolo ani v prípade našej cesty na Slovensko (1. časť) - posledné dni pred odjazdom som nevedel myslieť na nič iné a chcel som konečne vyraziť. Vo chvíli, keď som konečne stlačil tlačidlo „Start” na mojom cyklopočítači, všetka nervozita sa rozplynula.

Deň 0 - prológ a plavba do Estónska

... v ten deň som prvýkrát v živote bicykloval vo vnútri lode.

Dovolenkové dni sú jednou z najvzácnejších komodít, ktoré vlastním, a preto som si na tzv. nultý deň voľno z práce nevzal. Načo aj, veď bicykel so všetkým vybavením som mal nachystaný už deň vopred a loď odchádzala z prístavu v centre Štokholmu až o 17:30.


Pracovný laptop som vypol o 14:30, napchal som si vrecká na drese čerstvou focacciou, rozlúčil som sa s priateľkou a vyrazil som smerom do centra mesta. Štyri kilometre od domu som sa stretol s Jonathanom a keď sa nám stretli pohľady, nemohli sme sa neusmievať. Konečne nastal ten deň, keď sme mohli prestať myslieť na všetko ostatné a začať pedálovať, až kým sa nezastavíme pod hradom Matúša Čáka v Trenčíne.


Počasie bolo takmer ideálne a 33 kilometrov do prístavu Värtahamnen sme strávili rozprávaním sa o všetkých možných scenároch, ktoré na nás po ceste môžu číhať. V termináli spoločnosti Tallink, ktorej loďou sme cestovali, sme sa schovali pred prichádzajúcim dažďom. Po pár minútach, keď sa zástup áut smerujúcich do útrob lode Baltic Queen skrátil na minimum, sme si pripravili pasy a vyrazili k check-inu pre motorové vozidlá a bicykle.

Pripadal som si, ako keby som sa pokúšal zaspať v zapnutej sušičke na bielizeň.

Nemôžem nespomenúť, že v ten deň som prvýkrát v živote bicykloval vo vnútri lode. Netrvalo to však dlho a zamestnanec Tallinku nás „odmával” k najbližšiemu parkovisku (to je asi silné slovo) pre bicykle. Na moje počudovanie sme neboli jediní cyklisti na palube, stretlo sa nás tam sedem dobrodružných mladých ľudí.

Kým sme si zamykali naše bicykle o oceľové konštrukcie v spleti kamiónov, dali sme sa do reči s cyklistkou stojacou neďaleko nás. A kým my sme našu cestu len začínali, ona sa po viac ako roku vo svete vracala domov do Estónska. Odhadujem, že môj bicykel vážil dokopy aj s batožinou menej než jedna z jej troch tašiek, ktoré mala zavesené na už beztak ťažkom starom bicykli.


Samotná plavba trvala 16 hodín. V miestnom plávajúcom supermarkete plnom alkoholu a cigariet sme hľadali nealkoholické nápoje ako ihlu v kope sena, našťastie sa nám misiu podarilo bez zaváhania splniť. Na pár minút sme sa rozhodli skontrolovať, aký večerný program si Tallink pripravil pre hostí v hlavnej sále. Fakt, že sme na predstavení strávili asi osem minút, hovorí za všetko. A tak sme sa odobrali do našej kajuty, kde sme okrem krátkych prestávok strávili zbytok plavby. Veľké okno s výhľadom na štokholmské súostrovie nám ako zábava úplne postačovalo.

Hoci bola naša kajuta, pripomínajúca izby na študentských internátoch v Mlynskej doline, až na ôsmom poschodí, dočkali sme sa hrôzostrašnej noci. Ocitli sme sa totiž v zadnej časti lode presne nad motormi a našou kajutou celú noc lomcovali nevydržateľné vibrácie. Pripadal som si, ako keby som sa pokúšal zaspať v zapnutej sušičke na bielizeň.

Zažil som už veľa plavieb na veľkých výletných lodiach, ale táto noc zostane navždy nezabudnuteľná. Bohužiaľ, z úplne nesprávnych príčin. Ráno sme sa „zobudili” úplne zničení. Našťastie som do seba v miestnej kaviarni nalial za kýbeľ čiernej kávy, čo ma aspoň dočasne postavilo na nohy.

Deň 1 - 3 - Estónsko, Lotyšsko a Litva

Mám v živote také motto alebo lepšie povedané filozofiu, ktorou sa riadim. Vždy žijem súčasnosťou a snažím sa vedome zapísať si do pamäti momenty, ktoré svojou neobyčajnosťou vyčnievajú nad tými bežnými. A tak, keď sme sadli na naše bicykle v prístave v Taline a vyrazili na dlhú cestu na juh, mal som na tvári spokojný úsmev. Uvedomoval som si totiž, že práve sme začali dobrodružstvo, na ktoré nikdy nezabudneme.


Prvý deň na nás čakalo 278 kilometrov naprieč celým Estónskom a severným Lotyšskom. Vedeli sme, že kvôli pomerne neskorému štartu o 11:00 budeme musieť poriadne zabrať, aby sme sa vyhli jazde po tme. Počasie nám prialo a privítala nás modrá obloha a štyri stupne nad nulou. Jaroslav Uhlíř tvrdí, že severný vietor je krutý.

My sme však boli nadšení, že nám fúkal celý deň do plachiet. Estónska príroda nám v mnohom pripomínala Švédsko v takej menej podarenej beta verzii - menej jazier, menej kopcov, horšie cesty a viac dopravy, hlavne tej nákladnej. Našťastie boli šoféri veľmi ohľaduplní a my sme tak bez väčších problémov prešli hranicami do Lotyšska. To už sme brázdili husté lesy, zdanlivo uprostred ničoho.

Riga nás privítala cyklotrasami, za ktoré by sa hanbili aj v zbombardovanom Donecku.

Nedostatok spánku sa začal ozývať, slnko sa blížilo k horizontu na západe a ja som začal myslieť na to, aké skvelé bude ľahnúť si do postele, ktorá nebude vibrovať ako príklepová vŕtačka. Posledných 30 kilometrov sme s Jontem prekecali, aby nám čas rýchlejšie ubehol. Do nášho hotela v meste Valmiera sme dorazili pri západe slnka. To sme už mali za sebou vikingský nájazd na miestne potraviny, kde sme hádzali do košíka všetko, čo pred nami nevzalo nohy na plecia. Nepôjdem do detailov, ale ako predjedlo som si dal tri nealkoholické pivá a dva balíky nachos.


Po zošrotovaní všetkých kalórií a sprche som upadol do príjemného bezvedomia. Poriadny oddych bol nevyhnutný, na druhý deň nás totiž čakala najdlhšia etapa celého výletu. Odfotili sme sa pod lotyšskou vlajkou vejúcou na fasáde hotela a o 8:30 ráno sme vyrazili na 330 kilometrov dlhú jazdu z Valmiera do litovského mesta Anykščiai.

Počasie k nám bolo opäť milosrdné, modrá obloha, vietor zo severu a plusové teploty okolo päť stupňov boli podmienky, ktoré sme s radosťou privítali. Telo a hlava si poriadne oddýchli a s dobrou náladou sme zamierili do hlavného mesta Lotyšska - Rigy.

Riadili sme sa taktikou relatívne častých zastávok. Po približne 50 kilometroch, keď sa obloha začala zaťahovať, teplota klesať a mozog začal nariekať nad nedostatkom kofeínu, sme zastavili na krátku prestávku. V miestnych potravinách na vidieku sme kúpili banány a kávu a mne sa zdalo, že vzduchom poletujú snehové vločky.

O niekoľko krátkych minút neskôr sme sa už smiali nad skutočnosťou, že sa na nás spustilo plnohodnotné sneženie a jemné krupobitie. Po polhodine bol však aj tomu koniec a slnko sa na nás opäť usmialo. Vtedy sme to ešte netušili, ale boli to prvé a takmer posledné zrážky počas celého výletu. Najbližšie uvidíme dážď až pred Čičmanmi.


Riga nás privítala cyklotrasami, za ktoré by sa hanbili aj v zbombardovanom Donecku. Ocitli sme sa na typickom socialistickom sídlisku plnom panelákov, keď mi Jonte zrazu kričí, že mám na taške pripevnenú iba jednu šľapku. Tie som mal upevnené na taške z vonkajšej strany, aby som ušetril miesto pre ostatnú výbavu vnútri.

Lotériu o prvý defekt vyhral Jonathan a ja som ho nasledoval o pár kilometrov neskôr.

A tak mi neostávalo nič iné, než sa otočiť a dúfať, že mi vypadla niekde počas slalomu medzi dierami či počas skokov z obrubníka na obrubník. Našťastie som nemusel ísť ďaleko a po asi 500 metroch som našiel šľapku aj s miestnym pánom, ktorý neveriacky pozeral na kus stratenej obuvi na chodníku.

V Rige sme sa dobre zasmiali v miestnej pizzérii, kde sme obedovali. Pri objednávaní pri pokladni sa každého zákazníka opýtali na meno, čím neskôr identifikovali objednávku - podobne ako napríklad v kaviarňach Starbucks. Zamestnanec reštaurácie vyzeral, že moje meno pochopil. S mojím kolegom to však vyzeralo asi takto:
„Vaše meno, prosím?”
„Jonathan.”
„Ako prosím?”
„Jonathan.”
„Prepáčte, nerozumiem”.
„Ach, tak tam napíšte čokoľvek.”
„Dobre, tak dnes budete Dmitrij.”

Keď sme sa pobavení posadili za stôl, uvideli sme na obrazovke s aktuálnymi objednávkami naše nové mená: Dmitrij a ja som bol nečakane premenovaný na Yoka.

S doplnenou zásobou karbohydrátov v tele som spolu s Dmitrim, pardón, s Jonathanom a s dobrou náladou vyrazil do ulíc Rigy. Naše dovtedy veľmi dobré tempo išlo rapídne dolu, mali sme však ešte stále dosť času, aby sme stihli prísť do nášho cieľa v Litve pred zotmením. Kilometre ubiehali veľmi rýchlo a pri krásnom západe slnka na tachometri naskočilo 300 kilometrov. Pár minút sme sa zdržali na lotyšsko-litovských hraniciach, ktoré na nás pred malou chvíľou neočakávane vykukli.

Bol to skvelý pocit prejsť krížom druhú krajinu za necelé dva dni. Najdlhší deň sme so cťou dobojovali a opäť sme doplnili stratené tekutiny a kalórie na príjemnom ubytovaní na kopci nad inak sympatickým mestom Anykščiai v severnej Litve.


Posledný deň v Pobaltí nezačal práve najslávnejšie. Akonáhle sme opustili mesto a vyšliapali mierne kopce v okolí, idylka nám zamávala zbohom. Zoznámili sme sa s absurdne rozbitými cestami, ktoré mojim ramenám veľmi nepomohli. Bol to prvý moment, keď som bol počas cesty frustrovaný, tak som bol radšej ticho. Keď zlé cesty po pár desiatkach kilometrov skončili, začali ešte horšie.

... zaujal som nepriestrelnú taktiku - hovoriť po slovensky s obráteným slovosledom...

O to viac sme si vážili kvalitný asfalt, ktorý nás potešil neďaleko od Vilniusu, tretieho hlavného mesta počas troch dní. Vilnius predstavoval príjemné prekvapenie v porovnaní s Rigou. Moderné a kvalitné cyklotrasy nám pomohli dostať sa cez mesto, avšak aj tu sme stratili veľmi veľa času kvôli čakaniu na semaforoch. Tomu sa však asi nedá vyhnúť.

Lotériu o prvý defekt vyhral Jonathan a ja som ho nasledoval o pár kilometrov neskôr. Neplánované technické prestávky nám však náladu ani plány nepokazili, a tak sme podľa plánu pokračovali smerom na zámok Trakai. Ten je typickým miestom oddychu obyvateľov Vilniusu a keďže bola sobota, ani zďaleka sme pri zámku neboli sami.

... kamióny išli 90 km/h popred školy, kde rodičia práve vyzdvihovali svoje deti.

Trakai bol takmer presne v polovici dnešnej trasy, pred nami bolo ešte celkom zaujímavých 130 kilometrov. Do cieľa v mestečku Lazdijai na litovsko-poľských hraniciach, neďaleko Kaliningradu a Bieloruska, sme prišli opäť pri západe slnka. Pri príchode do ubytovne sme vzbudili veľkú pozornosť miestnej alkoholom povzbudenej mládeže, ktorá sa vynorila z krčmy hneď vedľa nášho penziónu.


Nechcel som byť zlý, ale objímať sa s opitými pubertiakmi a nechať ich voziť sa na našich bicykloch po troch dňoch na bicykli nebola v tom momente moja priorita. Brali to ťažko, ale s Jontem sa nám podarilo skryť v penzióne. Na adresu ubytovania poviem len toľko, že vyzeralo asi tak, ako len ubytovanie pre vodičov kamiónov na pohraničí Litvy, Poľska, Bieloruska a Kaliningradu môže vyzerať. Inými slovami, nebol to žiadny Radisson, ale postele boli čisté a bez neželaných šesťnohých hostí.

Deň 4 - 6 - Poľsko

Tretia krajina bola za nami a pred nami sa rozprestieralo Poľsko. Krajina „kroviek“ a smiešneho jazyka, teda aspoň pre mňa. Vždy sa snažím rozprávať s ľuďmi miestnym jazykom, ale keďže po poľsky veľa neviem a nechcel som miestnych trápiť angličtinou, zaujal som nepriestrelnú taktiku - hovoriť po slovensky s obráteným slovosledom a schválne vtipnou melódiou. V takom Augustówe, ktorý je kúsok od litovských hraníc, sme sa dobre nasmiali pri objednávaní vaflí a kávy: „Jednu vaflu čokoladóvu a šľahačkóvu, k tomu kávu čárnu obyčájnu. Dženkujem!” Hladní sme neostali a personál sa tiež dobre pobavil.


Pobaltie sme nechali za nami a vyrazili sme na cestu Poľskom zo severovýchodu až na juh. Každým dňom bolo počasie lepšie, oblačnosť bola takmer neexistujúca a teploty stúpali. Bundy ani návleky na nohy sme už nepotrebovali, za to sa ku slovu dostal opaľovací krém. Zo Švédska som zvyknutý jazdiť v zime aj v mínusových teplotách hlboko pod nulou, bolo však veľmi fajn zrazu sa ocitnúť v krásnej jari a príjemných podmienkach. Vietor bol stále viac-menej na našej strane a viackrát sme zhodnotili, že keby fúkal opačným smerom, tak by sme doma rozprávali zrejme úplne iný príbeh.

Poďme však naspäť k Poľsku. Prvý deň sme začali na litovskej strane hraníc v Lazdijai, prešli sme cez Augustów a po 237 kilometroch sme zakotvili v mestečku Ostrów Mazowiecka. Bol to asi najľahší deň celého nášho výletu - kvalita ciest bola fantastická, poľský vidiek malebný a šoféri boli… šoféri boli hrozní. Rýchlosti, ktorými šoféri jazdia v poľských mestách, dedinách, popri škôlkach a školách, ale aj mimo miest a obcí, sú mimo môjho chápania.

Rozumiem, že v každej krajine sa nájdu arogantní šoféri, ktorí kašlú na pravidlá cestnej premávky. V Poľsku bolo však úplne normálne, aby kamióny išli 90 km/h popred školy, kde rodičia práve vyzdvihovali svoje deti. Najviac ma však poburovala skutočnosť, že nikoho okrem mňa a Jonteho tieto hlúpe zvyky evidentne nerozčuľovali.

Ešte pred týždňom mi prišlo neuveriteľné, že sa sem dostaneme na bicykloch.

Dobrá nálada nás však neopúšťala a Poľskom sme prefrčali bez najmenších problémov. Piaty deň, ktorý sme zakončili v meste Lublin, bol však niečím veľmi špeciálny. Bol práve 8. máj a naša trasa viedla cez neslávne známu obec Treblinka. Zastavili sme a pri pamätníkoch obetí holokaustu sme strávili veľa času. Nálada bezprostredne po odchode z Treblinky nebola ideálna, každý sme sa nachvíľu uzavreli do seba, rozmýšľali a dúfali, že história sa už nikdy nebude opakovať.

Naprieč nekonečnými repkovými poľami sme pokračovali južným smerom až do mesta Lublin. To nás privítalo krásnym historickým centrom. Ku slovu sa dostali krátke rukávy, teploty sa vyšplhali nad 10 stupňov a my sme sa skvelým tempom blížili k Slovensku. Po 15-minútovom boji s digitálnym zámkom na dverách nášho prenajatého bytu v starom meste sme sa ubytovali a vyrazili na večeru. Bicykle aj nohy fungovali aj dnes bezchybne.

Nižná Polianka bola pre mňa so svojimi dvojjazyčnými nápismi dokonca exotickejšia než pobaltské dediny.

Posledný deň, ktorý začal aj skončil v Poľsku, bol deň s poradovým číslom 6. Lublin je relatívne veľké mesto s takmer 350 000 obyvateľmi, a nám trvalo hodnú chvíľu vymotať sa z neho. Veľký rozdiel oproti predchádzajúcim dňom tkvel aj v tom, že na nás od rána čakal protivietor. Vďaka veľmi dobrej spolupráci a skutočnosti, že prvých 117 kilometrov viedlo po takmer neprerušenej cyklotrase, ubiehal čas veľmi rýchlo.

Konečne sme sa nemuseli sústrediť na nákladné autá vo chvíľach, keď sme sa ocitli na trochu väčších cestách. Tento deň bol zároveň posledným, keď sme prekonali hranicu 200 kilometrov. Vzdialenosti sa postupne skracovali a výškové metre pomaličky narastali. Jazda s cieľom v Rzeszówe bola zároveň posledná, kedy sa naša priemerná rýchlosť prehupla cez 30 km/h.


Nasledujúce ráno sa nieslo v znamení hluku fénu, ktorým sme si sušili naše oprané oblečenie. Najskôr som sa síce snažil vysušiť moje veci takzvanou solárnou metódou, keď som sedel na schodoch akejsi strednej školy vedľa nášho bytu a snažil sa vysušiť ich na slnku. Času sme však nemali nazvyš a školník tiež asi nebol nadšený, že nejaký čudný týpek v žabkách sedí pred školou a suší svoje cyklistické oblečenie v centre mesta.

Deň 7 - 9 - Slovensko

Deň s poradovým číslom 7 bol však pre mňa špeciálny z úplne iného dôvodu. Bol to deň, keď sme konečne začali jazdiť v kopcoch. Najprv cez nádherný poľský vidiek južne od Rzeszówa a neskôr cez Magurský národný park. Po príchode do parku sme si išli vykrútiť krky, taká bola príroda nádherná. Bolo veľmi osviežujúce sa konečne ocitnúť v horách s nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany a s takmer nulovou dopravou. Vychutnávali sme si každý kilometer tohto krásneho hraničného regiónu a slimačím tempom sme sa približovali k Slovensku.

V hlave som si premietal všetky tie hodiny, ktoré sme strávili prípravami na túto cestu. Ešte pred týždňom mi prišlo neuveriteľné, že sa sem dostaneme na bicykloch. Teraz sme však tu, pred očami sa mi zjavila značka s nápisom Slovensko a mňa hreje pri srdci príjemná emócia. Vedel som, že ešte nie sme v cieli. Ale prejdenie hranice a následný zjazd do Nižnej Polianky bol jeden z najkrajších pocitov, aké som kedy zažil.


V Nižnej Polianke nás čakal aj Peter, s ktorým som sa spoznal na našom MTBIKER fóre. Peter nám pomohol s plánovaním trasy na východnom Slovensku a na svojom e-biku sa k nám pridal na ceste cez Bardejov až do Starej Ľubovne. Bolo fajn mať možnosť pokecať v mojej rodnej slovenčine s niekým, kto sa vyzná v okolí, hoci zo začiatku sa mi celé vety po slovensky skladali iba veľmi ťažko.

Spoločne sme v Bardejovských kúpeľoch doplnili tekutiny. Na námestí v Bardejove, kde som bol prvýkrát v živote, sme vyrovnali hladinu kofeínu a s krásnymi výhľadmi na obzore sme dorazili do Starej Ľubovne. Tam sme prespali v miestnom športovom centre neďaleko potravín. Keď sme tam na druhý deň ráno nakupovali zásoby na cestu, pripadal som si ako v scéne z môjho detstva. Všetky tie pribináčiky, parenice a biele rožky vo mne vzbudzovali nekonečnú nostalgiu. Dokonale to dopĺňal ofučaný personál, ktorý k tomu všetkému neodmysliteľne patrí.


Pred nami bol deň, na ktorý som sa tešil asi najviac. Predposledný deň, ktorý začal v Starej Ľubovni a končil v Ivachnovej na Liptove, sme strávili na úpätí Tatier. Aj dnes sa k nám pridal Peter a na jeho odporúčanie sme si cestu trošku predĺžili. Po krátkej prestávke v Červenom Kláštore pod Troma korunami v Pieninách, kde som sa ocitol po desiatich rokoch, sme zamierili popri Dunajci opäť do Poľska do obce Niedzica.

... čím som starší, tým viac si uvedomujem, že mať čas je luxus, ktorý nie je dopriaty každému z nás.

Naskytol sa nám krásny výhľad na Tatry z poľskej strany, ktorý bol doteraz pre mňa neznámy. Pred nami sa rozprestierali Belianske Tatry a my sme pomaly začali stúpať od Osturne k Ceste Slobody nad Ždiarom. Prvýkrát na tomto výlete sme sa vyškriabali nad hranicu 1 000 metrov nad morom. So stúpajúcou výškou priamo úmerne stúpala aj teplota, s tým sme však počítali a dávali sme si pozor na pitný režim. Veľmi sa mi osvedčili rozpustné tabletky s elektrolytmi a minerálmi, ktoré efektívne dopĺňali všetko to, čoho sa moje telo počas všetkých tých dlhých hodín v sedle zbavovalo.

Na kopci nad Ždiarom sme si na pár minút sadli a plnými dúškami vnímali tú krásu, v ktorej sme sa ocitli. Krajinu okolo seba som začal pomaly spoznávať, narozdiel od včerajška. V minulom živote som hral hokej a vďaka nemu som spoznal veľkú časť Slovenska. Avšak mestá ako Bardejov či Stará Ľubovňa boli pre mňa úplne nové. Nižná Polianka bola pre mňa so svojimi dvojjazyčnými nápismi dokonca exotickejšia než pobaltské dediny. Keď sme ale prechádzali Ždiarom a neskôr odbočili na Vysoké Tatry, začali sa mi vracať desať rokov staré spomienky.


Majestátnosť Vysokých Tatier nám brala dych. Príjemný zážitok dopĺňali aj veľmi dobré skúsenosti so slovenskými šoférmi, ktorí boli až na pár malých výnimiek veľmi ohľaduplní. Latka bola síce po Poľsku veľmi nízko, boli sme však milo prekvapení, ako vzorovo sa k nám Slováci za volantom správali. Mohli sme si teda bez zbytočných obáv obzerať štíty hôr, ktorými sa Slovensko môže právom pýšiť. Keby som takéto hory mal v blízkosti Štokholmu, trávil by som v nich všetok voľný čas.

Hoci sme mali za sebou poriadnu dávku kilometrov, spálených kalórií a hodín, nemali sme ani zďaleka dosť a motivácia iba stúpala. S Petrom sme sa pod Tatrami rozlúčili a opäť sme boli iba dvaja. Keďže Jonteho dobre poznám, bolo mi jasné, že ak navrhnem nejakú zmenu trasy, bude iba súhlasiť. A tak sme si ležérnym tempom vyšliapali po nádhernom chodníku až k zamrznutému Popradskému plesu, kde sme si v krátkych rukávoch a nohaviciach spolu s naobliekanými turistami v zimných bundách dali cesnakovú polievku. Popradské pleso bolo zároveň najvyšším bodom celej cesty a nás prakticky čakal iba zjazd až do Trenčína.


Jeden z najkrajších okamihov nastal, keď sme opúšťali Tatry a ocitli sme sa v Pribyline. Náhodou som sa obzrel za seba a vtom sa nám naskytol jeden z najikonickejších výhľadov, ktorý pozná snáď každý Slovák. Kriváň v celej svojej kráse s typicky zahnutým vrcholom. Škoda len tých všadeprítomných billboardov, ktoré naozaj nepridávajú Slovensku na kráse.

Cez Liptov sme preleteli rýchlym tempom, hlavne v Liptovskom Mikuláši sme na to dupli. Svetelné križovatky sa zelenali, vietor fúkal z východu a nás poháňala predstava oddychu v prenajatej izbe v Ivachnovej, neďaleko známejšej Bešeňovej.

Keď som sa na druhý deň zobudil, prvé, čo mi napadlo, bola bizarnosť toho všetkého. Uvažoval som, aké sú vzdialenosti relatívne. Ako sa každá diaľka dá prekonať, ak má človek čas a správnu motiváciu. Čas je to kľúčové slovo nielen tohto výletu, ale trúfam si povedať, že celej našej spoločnosti.

Mať čas robiť to, čo je pre nás dôležité, čas venovať sa svojim záľubám, rodine, deťom… Čomukoľvek, čo je pre nás prioritou. Lebo čím som starší, tým viac si uvedomujem, že mať čas je luxus, ktorý nie je dopriaty každému z nás. A preto ho treba využívať čo najefektívnejším spôsobom. Vytváraním si spomienok, na ktoré sa oplatí v starobe spomínať.


Filozof zo mňa nebude, lepšie mi to asi ide na bicykli. A tak sme aj v posledný deň odhodlane sadli na naše stroje a vydali sme sa smerom cez Oravu a Kysuce na Považie. Posledných 175 kilometrov ubehlo veľmi rýchlo, bodaj by aj nie, keď trasa bola taká zaujímavá. Raňajky sme si kúpili v Jednote v Liptovskej Teplej. Sortiment predajne zostal Jonathanom nedocenený, a tak si kúpil aspoň pár banánov.

Obloha sa začala pomaly zaťahovať, celkom symbolicky v momente, keď sme prechádzali okolo stavby tunela Višňové.

Ja som sa potešil grahamovým rožkom, parenici a oštiepku, inak by to na Liptove snáď ani nešlo. Prvú krátku zastávku sme si dali pri vodopáde Lúčky. Následné stúpanie, pri ktorom sme sa približovali k Orave, bolo skutočne úžasné. Pre miestnych je to možno len obyčajná cesta cez kopec, pre nás to však bola veľká atrakcia. Lesy, v ktorých cesta na vrchol viedla, rastú snáď v 75-stupňovom uhle. Zjazd do Vyšného Kubína som si neskutočne užil.

Milujem rýchle zjazdy cez dediny, tento je navyše veľmi bezpečný, keďže poskytuje dobrý výhľad až niekoľko sto metrov pred seba. Cesta z Vyšného Kubína do toho Dolného je zas z trošku iného súdka, našťastie je to pomerne krátky úsek.


Jeden z najkrajších úsekov celej cesty bol prejazd Národným parkom Malá Fatra z Párnice do Zázrivej. Príroda nám doslova vyrážala dych, doprava bola takmer neexistujúca a farby lesa boli ako pohladenie na dušu. Pomaly sme si vyšliapali kopec zo Zázrivej, zatiaľ čo ja som sa snažil vysvetliť Jontemu zapeklité pravidlá slovenskej gramatiky a problematiku výroby korbáčikov (niežeby som o tom niečo vedel).

Pri zjazde do Terchovej sa môj tachometer ocitol na hodnote 88,1 km/h, čo nie je vôbec zlé. Začali sa mi vynárať spomienky z mojich študentských čias, keď sme sa s priateľkou týždeň čo týždeň driapali na Veľký Rozsutec a iné kopce v okolí.

Moja švédčina dostala zabrať, keď som sa pokúšal vysvetľovať Jontemu postavu Jánošíka a jeho úlohu pri formovaní charakteru slovenského národa. Našťastie sme sa rýchlo približovali k Žiline a my sme rýchlo mohli prejsť od problematiky národných hrdinov k problematike projektovania cyklotrás. Spočiatku sme boli cyklotrasou do Žiliny nadšení, vedie cez pekné prostredie a asfalt je tiež ukážkový. Keď sme však uvideli, aké mostíky boli použité, náš obdiv výrazne klesol. Nebezpečné stĺpiky v strede cyklotrasy na dojme nepridali.


Na krátky úsek z Tepličky nad Váhom popri Žiline radšej zabudnem a ani ho tu nespomeniem. Náladu som si napravil pri náhodnom zastavení v pekárni vo Višňovom, kde som do seba napchal za tri sekundy celý veterník a nejaké ďalšie dobroty. Zjedol som to všetko tak rýchlo, že si ani nespomínam, čo to bolo.

... moja hlava odmietala pochopiť, že je koniec.

Obloha sa začala pomaly zaťahovať, celkom symbolicky v momente, keď sme prechádzali okolo stavby tunela Višňové. Cesta cez Rajecké Teplice a Rajec ma úprimne prekvapila, nečakal som, že doprava bude taká hustá. Potešilo ma, keď som zazrel pamätník Jozefa Gabčíka v Poluvsí. Úprimne, netušil som, že sa nachádza práve tu. Aj to bola však jedna z perspektív celého výletu - spoznať nové miesta, o ktorých som doteraz nevedel. A tých bolo na celom Slovensku naozaj požehnane.

Prvé kvapky dažďa odkedy sme vyrazili zo Švédska na nás začali padať pred Fačkovom. Bola to však len krátka prehánka a silnému dažďu sme sa vyhli. Na počasie sme mali obrovské šťastie a teraz už viem, že iba deň po ukončení našej cesty začali na celom území Slovenska výdatné zrážky. Tento článok by zrejme vyzeral úplne inak, keby sme vyrazili o týždeň neskôr. My sme však mali šťastie a pomalým tempom sme sa cez Čičmany dostali až nad Zliechov.

Možno viacerých z vás prekvapím, ale s Jonathanom sme sa zhodli, že zjazd do Zliechova a následný úsek až do Košeckého Podhradia bolo asi to najzábavnejšie, čo sme za týchto deväť dní zažili. Jazda zeleným tunelom tvoreným korunami stromov miestami na plný plyn bez akejkoľvek premávky bola fantastická a určite sa sem vrátim. Ani zjazdy v Katalánsku či na Kanárskych ostrovoch neboli také zábavné, ako ten do Zliechova. Chvíľami som si pripadal ako v cyklistickej reklame.


Pri príchode do Košece sa mi však prihodila zaujímavá vec. Uvedomil som si, že konečne som na mieste, kde som pred približne šestnástimi rokmi bicykloval ako pubertiak na svojom striebornom Authore Dallas. Prišlo mi to vtipné, vrátiť sa sem takou veľkou okľukou. Pred toľkými rokmi by mi nikdy nenapadlo, že keď sa tu najbližšie ocitnem, bude to po takmer 2 100 kilometroch jazdy na bicykli.


Jazda z Košece do Dubnice nad Váhom nepatrila práve k príjemným zážitkom, a to hlavne kvôli nekvalitnému asfaltu a veľmi silnej premávke. Prešli sme na opačnú stranu Váhu a po cyklotrase sme zamierili do Trenčína. Prvý pohľad na Trenčiansky hrad bol surreálny, takmer som neveril, že ho vidím. Cez starý železničný most sme prišli k Morovému stĺpu na Mierovom námestí.

Moment, o ktorom som si pri plánovaní trasy myslel, že bude veľmi náročný. Že budem veľmi vyčerpaný, a to emočne aj fyzicky. Nič z toho sa však nekonalo, moja hlava odmietala pochopiť, že je koniec. Dúfal som, že nestretnem nikoho známeho, lebo posledná vec, po ktorej moja myseľ túžila, bola zmieriť sa s realitou, že sme v cieli a rozprávať sa o tom s niekým. Jonte sa ma spýtal, aký je to pocit, ako sa cítim. Nevedel som odpovedať, nenašiel som žiadne slová na pomenovanie toho, čím si moja hlava prechádzala. Vedel som iba jedno - v pohode by sme mohli pokračovať ďalšie tisíce kilometrov.

Na čo som sa však tešil, bola večera u mojich rodičov, kam sme z námestia zamierili. Pohostinní ako vždy, ani v tento deň neostali nič dlžní svojej povesti a pripravili pre nás skutočné hody. Rezne zmizli zo stola v priebehu nanosekúnd a ja som sa bavil na slovensko-nemecko-švédsko-anglickej komunikácii Jonteho s rodičmi. Jedlo a úsmev však ako forma komunikácie úplne stačili.


Cyklistická časť výletu bola na svojom konci, celá cesta však ešte neskončila. Oddýchli sme si u priateľkinho brata a po dobrých raňajkách na druhý deň sme bicykle pripravili na odlet - ja som svoj zložil do mojej Scicon Aerocomfort 3.0 tašky a Jonathan do pripravenej krabice od kamaráta Stanleyho. Na cestu autobusom z Trenčína na letisko vo Viedni by sme najradšej zabudli, ale o tom vám radšej poviem viac v diskusii. Poslednýkrát sme spoločne prespali v hoteli na Schwechate a skoro ráno odleteli naspäť do reality.

A koľko to celé stálo?

• Ubytovanie: 340 €
• Loď zo Štokholmu do Talinu: 47 €
• Letenka z Viedne do Štokholmu: 87 €
• Autobus z Trenčína na letisko: 15 €

Pár čísel na záver

• Konečná dĺžka trasy: 2 113 km
• Počet výškových metrov: 12 530 m
• Počet spálených kalórií: 44 357 kcal
• Celkový čas: 69 hodín 48 minút
• TSS skóre: 284