Turbacz – sem sa ešte musím niekedy vrátiť (tip na výlet)

„Choď na Turbacz, je tam pekne.“ To bola neraz odpoveď na otázku, kam vyraziť, kde som ešte nebol. A tak som sa vybral - a neklamali, je tam naozaj pekne.

Turbacz je najvyšší, najznámejší a najnavštevovanejší vrchol pohoria Gorce. Jeho masív sa nachádza neďaleko mesta Nowy Targ a nespadá do Gorczańskeho Parku Narodowego, ktorý sa tu rozprestiera.

Na vrchol vedie viacero trás. Pre nás, bikerov, je najjednoduchší a najkratší prístup z mesta Nowy Targ, konkrétne z časti Kowaniec. Ide sa po cyklotrase, ktorá je väčšinou spoločná so žltou turistickou značkou.

Turbacz mi už dlhšie vŕtal v hlave. Pri pohľade na mapu som si hovoril: „Toto bude riadna celodenka,“ ale také výjazdy mám rád. Vlak mi tam nejde, čiže idem pekne po svojich, rovno z domu.

Už len vybrať deň, ale ja si viem vybrať dovolenku, a tak mám každý deň jasno, slnečno a teploty okolo tridsiatky. Čo viac si priať? Už len aby to vyšlo, ako má.

Klasika na hranicu cez Tatry

Vstávam zhruba ako na rannú do práce. Raňajky a pár minút pred pol siedmou už sedím na biku, zapínam Garmin a vyrážam smer Mlynčeky. Či by to bolo kratšie cez Maguru, to som ani nezisťoval, ale myslím, že ani nie. To, že to bude slušná porcia kilometrov aj výškových metrov, mi bolo jasné už od začiatku a malé rozdiely neriešim.

Len hustejšia premávka cyklistov, bežcov a chodcov dáva najavo, že som blízko mesta.

Úvod je už taký stereotypný, asi aj pre vás. Veď vždy, keď idem do Poľska, s minimálnymi zmenami je to po hranicu podobné. Cez Tatranské Matliare po červenej cyklotrase sa spúšťam cez Fľak do Tatranskej Kotliny a ďalej do Ždiaru. Aj keď svieti slnko, tu je ráno vždy celkom kosa. Na Strednicu hore Monkovou dolinou, kde opäť pribudli od mojej poslednej návštevy vyrezávané diela typické pre tento región.


Krátka občerstvovacia pauza, prechádzam na druhú stranu cesty a stúpam po žltej k rázcestiu pri Tablici. Akosi som dostal chuť dať si toto výživné stúpanie v tempe, aj keď viem, čo ma ešte čaká. Neviem, kvôli čomu tu navozili tie kamene, ešteže sa krajom dá vybrať stopa po tráve. No záver musím ísť aj tak po voľných kameňoch.

Technika z Brnčalky sa zišla. Teraz ma čaká dlhý zjazd do rázovitej Osturne, na hranicu je to už len kúsok, no výživným asfaltovým stúpaním. O tom, že ste v Poľsku, informuje len hraničný kameň, ktorý si takmer ani nevšimnete, a tabuľa Granica Państwa.

EuroVelom do Noweho Targu

Fotka na lúke v Łapszanke musí byť, môžem pokračovať. Letím dole obcou na Łapsze Wyżne. Nuž, mal som pokračovať ďalej do Nižných a nie sa trepať skratkou po červenej na Dursztyn – k vysielaču som musel aj tlačiť a časovo som nič nezískal, ale výhľad aspoň bol pekný.

Zjazd po lúke do dediny a môžem pokračovať asfaltovou cyklotrasou cez Krempachy a Nowú Bialu na Gronkow, ktorá je súčasťou EuroVelo trasy okolo Tatier.


Za Gronkovom sa ale povrch zmení – asfalt sa skončí a začína sa štrkový chodník lesom. Aj teplota na Garmine klesla z 36 na 32 stupňov. Ani nemám pocit, že sa blížim k mestu, ale skôr naopak. Jazdím niekde po lese mimo civilizácie.

Len hustejšia premávka cyklistov, bežcov a chodcov dáva najavo, že som blízko mesta. O chvíľu prichádzam na akési predmestie, v diaľke vidieť bytovky. Hneď v prvom stánku s občerstvením kupujem vodu, majú len malé pollitrovky, tak vezmem tri a nalejem si ich do bidonov.

Na Turbacz

Ešteže tie cyklochodníky tu sú a dá sa bezpečne prechádzať mestom, všade sú totiž kolóny áut. Nowym Targom prechádzam len tak okrajovo, popri rieke. Opúšťam „cyklák“ a na kruhovom odbočím na Kowaniec.

Na jeho konci zastavujem – som na začiatku stúpania. Pristaví sa pri mne pán na dodávke, stiahne okno a pýta sa ma, či idem na Turbacz. Poradí mi, kadiaľ najlepšie. Ono odtiaľ ide viacero trás, no cyklo len jedna, ktorá sa vyššie spojí so žltou turistickou. Čaká ma cca 12 km stúpanie s prevýšením takmer 700 m.


Úvod je asfaltový, ešte v zástavbe rodinných domov. Trasa je označená ako trasa č. 7, čiže treba si všímať červené ceduľky s takýmto označením. Asfalt sa po chvíli zmení na širokú lesnú cestu. Zvážajú tu aj drevo, našťastie je sucho, tak bez prípadného blata, ale prach po prejdení traktora oproti nebol o nič príjemnejší.


Stúpa sa mi fajn, raz je to strmšie viac, raz menej. Tempo volím svižnejšie, no samozrejme nechcem ísť zbytočne do vysokých tepov. Po zhruba troch kilometroch sa napájam na žltú turistickú značku. Už stretávam aj turistov, no nie je ich veľa. Zajtra je v Poľsku štátny sviatok, tak aj dobre, že som sa vybral dnes a nie zajtra.

Už je to tu užšie, aj viac kamenisté, nechýbajú strmšie stojky – zrazu je to také technickejšie jazdenie, ktoré miestami dá celkom zabrať. Značenie je fajn a nemám problém sa orientovať, aj keď som tu nikdy nebol a trasu v Garmine nemám.

Konečne aj výhľady

Onedlho opäť opúšťam žltú značku, ale teraz len na chvíľu. Ako tak pozerám, možno len kvôli strmosti. Držím sa cyklotrasy. Už som vo výške takmer 1 100 m, ďalej už by to malo byť miernejšie.

Sem-tam sú už aj nejaké výhľady a nielen stromy z oboch strán. Aj trasa sa rozšíri – kamenistú cestu vystrieda široká prašná cesta, pre zmenu je plná jám. Spájame sa so zelenou a modrou značkou, premávka turistov je o dosť hustejšia. Ale stále žiaden cyklista? Kde ste všetci?


Ešte do tretice opustím turistické značenie, tú strminu cyklotrasa pekne obíde naokolo. Dlhšie, ale oveľa menej strmo. Prichádzam ku Schronisku PTTK im. Władysława Orkana, no najprv ešte pokračujem na vrchol po červenej značke, čo je už len taký trailový chodníček.

Výhľad je odtiaľto pekný. Porobím si nejaké fotky, potom poprosím ešte jednu turistku, nech mám fotky aj so sebou.

Vrchol Turbacza

Na vrchole sa nachádza veľký stĺp na podstavci – je na ňom tabuľka s názvom vrcholu, nadmorskou výškou a taktiež so súradnicami. Schádzam späť, zaparkujem bike do stojana, vezmem si Garmin so sebou a idem sa najesť. Klasické pirohy so slaninkou, ešte dokúpim vodu, pečiatka a nálepka do turistického denníka. A môžem vyraziť.

Łapszanka už dá zabrať, hlavne záver ku kaplnke a k výhľadu.

Návrat si dám rovnako, aj kvôli času, aj kvôli záberom, keďže cestou hore som nefotil. Veď ešte sa sem isto vrátim a vyskúšam napríklad červenú z Knurowského sedla nad Ochotnicou. Cestou dole, keď idem rýchlejšie, musím viac sledovať značenie, najmä na miestach, kde sa trasa križuje. Konečne stretnem aj bikera, aj keď pri schronisku bolo bikov dosť, no všetci asi prišli z iného smeru.

Aj tak sa mi podarí zísť z trasy, ale len na chvíľu, tak si tých možno 200 m vyšliapem naspäť. Nechtiac potom zídem z trasy ešte raz, a to som myslel, že idem dobre.


Prechádzam okolo nejakej chatky, zrazu sa za mnou rozbehnú dva psy – našťastie len niečo malé a nevyzerali, že by chceli útočiť, len proste štekať a naháňať. Už viem, že som zišiel mimo, no vracať sa určite nebudem. Aj kvôli psom, hore kopcom by som im asi neušiel.

Zjazdujem a dúfam, že neprídem niekde úplne inde. Po čase prichádzam na asfaltku. Kowaniec, len o ulicu vedľa.

Domov takmer bez zmeny

Návrat s minimálnymi zmenami idem rovnako. Čiže EuroVelo trasa, najprv lesným chodníčkom a potom už asfaltovo. Prichádzam do obce Dursztyn, v miestnych potravinách dokupujem vodu a ešte niečo sladké pod zub.

Už žiaden vysielač, ale pokračujem ďalej po cyklotrase na Łapsze. Celkom slušný padák v závere. Zrejme sa tu jazdí nejaká etapa Okolo Poľska – nasprejované nápisy, koľko metrov ešte do konca stúpania a podobne.


Keďže som dosť naklesal, teraz to treba nastúpať. Z Nižných do Vyšných je to ešte taká skôr „naklonená rovina“, no Łapszanka už dá zabrať, hlavne záver ku kaplnke a k výhľadu. Teraz trochu rozmýšľam, ktorá verzia je kratšia alebo skôr rýchlejšia – Jurgów alebo Osturňa?

Nakoniec sa spúšťam do Osturne, dojem posledné jedlo, čo mám so sebou, a hurá do posledného väčšieho stúpania. Svetlá nemám, no mal by som to stíhať za vidna. Na konci stúpania sa prehupnem cez 3 000 výškových metrov.


Dole idem po žltej na Strednicu a namiesto Monkovej už len rýchla asfaltová verzia cez Ždiar do Tatranskej Kotliny. Z nej ma čaká už len posledné stúpanie na Kežmarské Žľaby cez poľanu Fľak po štrkovom cyklochodníku. Už je večer, ale ešte vidno, našťastie je jasno.

Nasleduje zjazd cez Mlynčeky do Kežmarku a konečne po celom dni doma. Nakoniec to vyšlo na 182 km a 3 212 výškových metrov – takmer 10 hodín čistej jazdy.

Výjazd si môžete pozrieť v sekcii Aktivity.

Záver

Takéto výjazdy mám rád. Turbacz sa mi páčil, je tam čo spoznávať. Poľské Tatry už mám pojazdené, no v Gorczańskom Parku Narodowom je toho na jazdenie dosť, chcelo by ho viac preskúmať. Ešte sa tu určite vrátim.