Po stopách českých trailov – eldorádo v Jizerkách (3. časť)

Desiatky kilometrov prvotriednych jednosmerných chodníkov v okúzľujúcej prírode Jizerských hôr. Chýry o bájnej bikovej lokalite Singltrek pod Smrkem na česko-poľskom pohraničí siahajú ďaleko za hranice strednej Európy.

Ako Kokořínsko vynikalo úchvatnými prírodnými trailami, tak lokalita Singltreku pod Smrkem vyniká jedinečnými umelovytvorenými singláčmi, citlivo zasadenými do okolitej prírody. A v rovnakom duchu sú budované aj ďalšie chodníky po celej Českej republike, spadajúce pod spoločnosť Singltrek s. r. o. Sú v súlade s prírodou, vyžadujúce minimálnu údržbu a prístupné pre všetky kategórie horských cyklistov.

Zázemie s dovolenkovou atmosférou

Hlavné nástupné miesto na traily, tzv. Singltrek Centrum, sa nachádza v Novém Městě pod Smrkem, v krásnom prostredí kempu na brehu prírodného kúpaliska. Areál ponúka kompletné cyklistické zázemie – od cykloobchodu po požičovňu bikov. Popri tom sú samozrejmosťou sociálne zariadenia, niekoľko možností na občerstvenie či iné športové a voľnočasové aktivity. Ponuka areálu zmapovaná, hor sa zmapovať to, kvôli čomu som sem prišiel.

Doma som si pripravil trasu zahŕňajúcu takmer všetky dostupné traily lokality. Ostáva už len dúfať, že mi bude umožnené ich aj navštíviť. Nástupný zelený, mierne stúpavý trail človeka zoznámi s tamojším prostredím. A že to je viac ako príjemný stret! Úzka cestička, vinúca sa presvetleným ihličnatým lesom, miestami prekonávajúca terénne nerovnosti, je úžasným introm dnešného výletu.

Na návšteve v Poľsku

Prekrížením hlavnej cesty sa zoznamovačka končí, v Poľsku na mňa čaká čierno značený singltrek. S miernymi obavami, čo táto farba so sebou prinesie, začínam stúpať. A stúpam takmer nepretržite ďalších päť kilometrov. Sem-tam nejaký koreň, kameň či ostrejší sklon, v konečnom dôsledku ale nič, čo by nezvládol ktorýkoľvek priemerne trénovaný jedinec.

Príchodom do lesa nad Świeradów-Zdrój sa začína jedna zjazdová báseň. Červený trail na svojej päť a pol kilometrovej dĺžke ponúkol všetko, čo si technicky priemerne vybavený biker môže želať. S dupnutím do pedálov si ale na svoje prídu určite i tí väčšími zručnosťami oplývajúci cyklisti.

O malebnosti celého singla ani netreba hovoriť, v tejto oblasti je to zaužívaný štandard.

Relatívne krátky stúpavý asfaltový transfer veľa zábavy nepriniesol, zato pokračovanie trailu si už zaslúži patričnú pozornosť. Zjazdový charakter je nateraz fuč, ale i takmer rovinatý päťkilometrový chodník, neustále vlniaci sa pomedzi voňajúci les, je bezodným zdrojom potešenia. A ani krátky prudší výšľap, uzatvárajúci slučku okolo Zajęczniku, nič na kráse trailu neubral.

Kto by sa chcel z vtáčej perspektívy porozhliadnuť po okolí, v ktorom preháňa svojho tátoša, tomu Poliaci v okolí hranice pripravili hneď niekoľko typov vyhliadkových veží. Ponuka to bola síce lákavá, ale vábenie singlov bolo silnejšie.

Nie všetko je zjazdné

Pri návrate do Česka, v štandardnom režime, kde si zjazd treba najprv zaslúžiť výšľapom, na vlastnej koži pociťujem krédo singltrekov: „Více stezek, více lidem.“ V porovnaní s dvojicou nemeckých bikerov, zanechávajúcou za sebou len zvírený prach, sa cítim ako úplný začiatočník, zatiaľ čo pri mladom českom páriku, ktorý nastolil rozvážnejšie tempo, nadobúdam falošný pocit zručností Nina Schurtera. I napriek rozdielnej výkonnosti tu ale všetci jazdia s rešpektom k druhým a posolstvo staviteľov sa zdá byť splnené.

Pár minút zjazdovej eufórie je vystriedaných pár minútami nezáživného asfaltového výstupu. S vidinou ďalšieho skvostného trailu, začínajúceho podľa navigácie pri turistickom prístrešku, ukrajujem výškové metre s nevídanou ľahkosťou – až pokiaľ som na vrchole kopca nezbadal cez začiatok chodníka natiahnutú pásku s informačno-zákazovou tabuľkou o ťažbe na traile.

Sklamanie v tú chvíľu bolo veľké, štyri kilometre trailobrania sú nenávratne preč. Názov transferovej asfaltky „Smuteční cesta“ bol v tom okamihu viac ako výstižný.


Smútok ale rýchlo zahnali dva ukážkové traily vedúce k chate Hubertka. Krásne, hravé, majúce flow. Zo singltrekovej rozprávky ma však vytrhol ďalší zákaz vjazdu na trail od chaty. No tak toto bude treba zapiť. Po veľkej kofole sa zaprášilo rýchlejšie ako po nemeckých rakeťákoch.

Čierny mok schladil zvnútra, alternatívny zjazd asfaltkou schladil zvonku. Slučku Hejnickým hrebeňom si dám v opačnom smere, ako som pôvodne zamýšľal. Výstupová trasa, na rozdiel od svojich predchodkýň, bola asi v polovici obohatená malebným vyhliadkovým miestom. O malebnosti celého jedenásťkilometrového singla už ani netreba hovoriť, to už je v tejto oblasti zaužívaný štandard.

Občerstvovacie stanice na každom kroku

Predĺžený chodník okrajom lúky sa končí priamo v Bikecentre Libverda. Ďalšie nástupné miesto na tunajšie traily, učupené na okraji malej kúpeľnej obce Lázne Libverda, ponúka servis nielen biku, ale aj prázdnemu žalúdku – minimálne v čase mojej návštevy tomu bolo tak.

Podľa najnovších informácií vyhlásená Pizzerie U Růženky už ukončila svoje pôsobenie na gastronomickej mape sveta. O to viac teraz zamrzí, že som dal v tom čase prednosť hotdogu z neďalekého kiosku pri Obřím Sude. Ponuka výhľadov počas degustácie bola silnejšia.

Krátke stúpanie k reštauračno-ubytovaciemu zariadeniu Obří Sud bolo lemované idylickou zvlnenou krajinou pasienkov a lúk. Napájajúce sa hospodárske zvieratá, poschovávané v tieni stromov, boli vďačnou inšpiráciou, ako sa treba zachovať v čase najväčšieho úpeku. A tak si v zátiší kiosku okrem hotdogu doprajem aj chladenú limonádu.


Následných viac ako sedem kilometrov zväčša stúpavého trailu ma doviedlo k ďalšiemu nástupnému miestu bikového komplexu, nazvaného Centrum U Kyselky. Že tu je o bikera postarané po všetkých stránkach, už spomínať netreba.

Zaujímavosťou ale bolo, ako mi pani barmanka kontrolovala pravosť bankoviek, ktorými som platil za ďalší sýtený nápoj. Nečakanou kontrolou som ale prešiel, a tak som sa úspešne schladený mohol pobrať v úmornom teple do poslednej, takmer pätnásťkilometrovej severnej slučky za Novým Městěm.

Nečakané spestrenie na záver

Jednoduchý, mierne zvlnený singltrek bol oproti ostatným v jednej veci výnimočný. Zatiaľ čo ostatné traily boli suché a suchšie, tu sa na pár miestach vyskytovali podmočené úseky. Objav to nebol síce najpozitívnejší, ale stále viac príjemný ako ďalšia zákazová tabuľa pred červeno značenou časťou severnej slučky.

Tak, a ďalších päť kilometrov je fuč. Pravdepodobne by ma nečakalo nič špeciálne, avšak každého uzavretého metra na takto brilantných singloch je tak trochu škoda. Na druhej strane mám o to väčší dôvod sa sem vrátiť.


Záverečné singloidné stovky metrov ma privedú priamo do kempu, kde to v neskoré popoludnie žije tak, akoby sa ani neskončila hlavná dovolenková sezóna. Takmer sedemdesiat kilometrov na singltrekoch v čarovných Jizerkách bolo nezabudnuteľným zážitkom. A ja by som si prial, aby som rovnako nezabudnuteľné singláče našiel i v ďalšej lokalite, ktorá je preslávená najmä svojimi čiernymi trailami…