Tip na výlet: Po náučných chodníkoch Krivoklátskej a Vršateckej doliny

Počas sviatočného Cyrilometodského dňa, vyšlo počasie ukážkovo a bol by hriech nevyužiť ho na poriadny cyklovýlet po okolí. Po krátkej porade s priateľkou, padla voľba na dva malebné okruhy v Krivoklátskej a Vršateckej doline.

Voľný deň

Prvá júlová streda svieti v kalendári načerveno, čo je v tomto prípade synonymom vypnutého budíka, spojené s vylihovaním v posteli miesto rutinnej cesty do práce. Do izby sa zakrádajú slnečné lúče už od skorého rána a z meteogramov veštím vidinu horúceho jasného dňa bez zrážok. Priateľka, ktorá má zhodou okolností narodeniny, s výletom nadšene súhlasí, keďže ešte nevie, čo všetko ju dnes čaká . Po polhodinovom tetrise zatváram kufor Fabie a vyrážame s dvomi naloženými celopérami smer chata Gilianka v katastrálnom území obce Bolešov, kde plánujeme započať našu naplánovanú trasu.

Parametre okruhu

• Dĺžka trasy: cca 35 km
• Náročnosť: Stredná
• Prevýšenie: cca 800 m
• Čistý čas jazdy: 2-3 hodiny

Auto nechávame na odstavnej ploche pri vodnej nádrži Gilianka, čo vzhľadom na množstvo krvilačných ovadov nebol až taký ideálny nápad, ale berieme to športovo a dupeme radšej rýchlo preč smerom k horárni Chrastková, ktorá je situovaná v najvyššom bode Krivoklátskej tiesňavy. Makadamová cesta, ktorú strieda stará asfaltová zvážnica, postupne stúpa a kľukatí sa celým údolím.


Prvú fotoprestávku dávame po cca 4,5 kilometri na Dračej studni, čo je miesto, kde sa nachádza malý sympatický vodopád, ktorý je najkrajší najmä počas mrazivých mesiacov roka. K dispozícii je tu aj priestranstvo na opekanie, ktoré okupuje partia turistov provokujúca vôňou opečených špekáčikov. Doplníme tekutiny, prečítame náučnú ceduľu a pokračujeme ďalej, v snahe zdolať druhú polovicu asfaltového stúpania. Bezstarostná zelená lesná scenéria je prítomná všade naokolo a božské ticho dobíja baterky. Pomaly sa blížime k horárni a na privítanie sa k nám rozbehne uvítací výbor v podobe stáda kôz .


Opäť na chvíľu vyhadzujeme kotvu v altánku za horárňou, aby sme doplnili energiu a tekutiny. Využívame aj miestnu adrenalínovú atrakciu – hojdačku, ktorá je zastrčená v tesnej blízkosti altánku.

Omylom mažem "časozberné" video a snažím sa priateľku presvedčiť, že cesta na Vršatec po „zelenej“ je omnoho lepší nápad ako spustiť sa po asfaltke do Krivoklátu zvyškom náučného okruhu. Turistický smerovník hlási približne 180-metrový prírastok výšky po Biely vrch, kam sa chystáme a väčšinu metrov sa nám podarí nastúpať už po krátkom šliapaní lesnou cestou. Zdatní bikeri by tento kopec vydupali na gašparkovi, no ako správny gentleman, dnes tlačím do kopca svoju Konu v jednej a priateľkin bicykel v druhej ruke, až kým nie som mokrý ako deviatačky na koncoročnom výlete.

Po krátkej pešej turistike sa ocitáme na hrebeni Bieleho vrchu, kde sa cesta rozdeľuje vľavo a vpravo. Zelená značka tu z nejakého dôvodu absentuje, no správna cesta je tá vpravo. My si zachádzame však kúsok doľava, aby sme si pozreli výhľad na Českú stranu.



Aj na tento typ výletu prišiel vhod dámsky bike Liv Pique 3, ktorý sme mali zapožičaní na test. Celý text spolu s fotogalériou si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Gýčová scenéria

Cesta po hrebeni pôsobí po intenzívnom stupáku ako balzam na dušu. Obiehame náhodného turistu a pri „maskáčovej“ chatke opäť dávame fotoprestávku, aby sme zvečnili skalnaté bralá, na ktorých vidno zrúcaninu Vršateckého hradu pred nami, kopec s názvom Chmeľová po ľavej ruke a hotel Vršatec s dedinou Vršatecké Podhradie medzitým. Táto, skoro až gýčová scenéria perfektne dokresľuje jednopruhovú lesnú cestu, ktorou sa blížime na rázcestie medzi hotelmi. Napájame sa na modrú turistickú značku a so skracujúcou sa vzdialenosťou od hotela narastá počet turistov a okrem češtiny počujeme aj poľštinu a niečo, čo nedokážem identifikovať. Na parkovisku je plno, čo poriadne kontrastuje s hrebeňom, kde niet ani živej duše.


Do tretice dávame ďalšiu prestávku na kofolu a bryndzové halušky, ktoré nemajú, a tak pokračujeme na sedlo Chotúč, odkiaľ plánujeme zjazdovať až do Pruského v snahe vyhnúť sa asfaltovej komunikácii druhej triedy. Tu sa opäť napájame na zelenú značku a zároveň trasu náučného chodníka „Mikušovské bradlá“, ktorý je duplicitne značený bielo-oranžovou značkou. V minulosti tu v protismere prebiehali dokonca majstrovstvá Slovenska v behu do vrchu. Fajnový výživný zjazd je perfektne suchý a priam nabádal k tomu, aby to človek naplno pustil dole. Približne v polovici zjazdu na chvíľu zastavujeme, aby sme sa vyštverali na prírodné bradlo a pokochali sa výhľadom na Mikušovce.

Hlad nepustí

Náučný chodník postupne prechádza z lúk do lesa a s úbytkom nadmorskej výšky sa blížime do obce Pruské, kde si doprajeme znamenitú zmrzlinu. Kúsok cez cestu v tesnej blízkosti kostola na pešej zóne sa nachádza parná sprcha, ktorej počas takto horúceho dňa nejde odolať. Táto vychytávka je pre cyklistov úplne dokonalá a moc sa nám z tejto parkovej pohody odchádzať nechce.




Láka nás však vidina obeda, ktorý sme si naplánovali na terase reštaurácie Aero na letisku v Slávnici. Krátky transfer po asfaltke cez obce odsýpa ako nič a po chvíli sa ocitáme na letisku. Objednávame obed a chvíle čakania si krátime pozorovaním tandemových zoskokov a fotením flotily odstavených lietadiel miestneho múzea. Zostáva nám už len návrat k autu cez Bohunice, Kameničany a Bolešov. Po naložení bicyklov dávame ešte krátku prechádzku k vodnej nádrži a balíme smer domov.



Dnešný výlet napriek výletníckemu tempu hodnotím na výbornú s hviezdičkou a určite odporúčam všetkým, ktorí sa chcú vyventilovať z každodenného ruchu mesta a civilizácie, alebo si užiť kvantum výhľadov. Ak sme vás dnešným tipom na výlet inšpirovali a niekto by si chcel trasu ešte o kúsok predĺžiť, odporúčam pred Slávnicou odbočiť vľavo k barokovému kostolíku v Pomínovci, prípadne omrknúť kaštieľ v Bohunicach. Napriek tomu, že nami volený okruh meria 35 kilometrov, na trase sa toho dá vidieť a zažiť viac než dosť. Link na výjazd zo Stravy nájdete na tomto odkaze a na fóre vo výjazdoch zase na tomto odkaze.