Reportáž: ŠKODA Svätojurský MTB maratón je späť

Obľúbený maratón sa vrátil po vynútenej trojročnej prestávke a je rovnaký, ak nie ešte lepší, ako si ho pamätáme. Moje zážitky, očistené od blata, som sa rozhodla spísať v krátkom článku.

Škoda Svätojurský MTB maratón je jeden z prvých MTB maratónov sezóny, a tak už tradične preverí jarnú prípravu každého účastníka. Po organizačnej stránke nie je tomuto podujatiu čo vytknúť. Počnúc funkčnou a prehľadnou webstránkou, pokračujúc navádzaním od hlavnej cesty až k prezentácii a zázemím v podobe parkoviska, úschovne a priestoru na umývanie bicyklov, na nič dôležité sa nezabudlo.

Čerešničkou na torte bolo dobre zvládnuté značenie tratí s dostatkom (dobre naladených) regulovčíkov. Na záver ešte vyzdvihnem možnosť osprchovať sa, ktorú som ale nevyužila, keďže som si vystačila s vapkou pri umývaní bicykla. Všetko toto prispieva k pohode zúčastnených a zaručuje ničím nerušený zážitok z pretekania.


Pre mňa bol tento ročník ešte o niečo osobnejší, keďže aj ja som mala tri roky prestávku v pretekaní. Naposledy som tu v roku 2019 stála na bedni ako víťazka z krátkej trate (21 km, 550 v. m) v kategórii PZ19. Tento rok som si trúfla na strednú 42 km dlhú trať s prevýšením 1 200 m. Pre ostrieľaných vytrvalcov bola pripravená 72 km trať s udávaným prevýšením 2 000 m. Na Svätojurskom nezbúdajú ani na rodiny s deťmi. Tie si môžu zajazdiť spoločne na Škoda Family okruhu dlhom 5 km.

Vrtochy počasia

Apríl neostal svojej povesti nič dlžný a aj posledné dni využil na to, aby sa trochu predviedol. V sobotu ráno nás v Svätom Jure privítal dosť nepríjemný dážď a chvíľu som zvažovala, či sa mi vôbec chce vystúpiť z auta. „Čo tu vlastne robím?!” Pýtala som sa. Zjavne sa už aj na mne podpísala „mentalita cesťákov”, a trochu mi poškodila cit pre hodnotenie počasia vhodného na bicyklovanie.

Okrem toho je vždy dobré prísť na preteky s nejakým doprovodom, ktorý pomôže trochu odbúrať „štarťáky” (ja osobne trpím nervozitou už týždeň vopred). Rovnako v prípade horšieho počasia takýto doprovod umožní zostať v teple až takmer do štartovného výstrelu, kedy na seba prevezme bremeno nadbytočného oblečenia. Ja som tentokrát bola na všetko sama a musela som sa ešte pred samotným štartom vrátiť na parkovisko a nechať v aute bundu a ostatné veci, ktoré by mi počas pretekov len zavadzali.

Rozhodla som sa vsadiť na merino vlnu, ktorá nechladí ani za mokra. Na kolenách a na rukách som si nechala merino návleky, dres som si tiež zvolila krátkorukávový Isadore Signature s prímesou merina (36 %). Vždy ma zneistí, keď vidím, že ostatní pretekári zvolili inú stratégiu. Videla som ľudí oblečených v dlhorukávových dresoch, v bundách, niektorí mali bufky a dlhé nohavice…


Tesne pred štartom o 11ej sa však konečne ukázalo slnko a všetci sme sa začali húfne vyzliekať. U mňa to znamenalo len zošuchnúť si návleky z rúk. Našťastie ma náš tím vyzbrojil novými Isadore Gravel Cargo bibsami, ktoré majú dostatok „úložného priestoru", kam som ich mohla schovať. Ako zázrakom sa spomedzi prístojacich divákov vynorila moja mama s priateľom, a tak som aj ja mala niekoho, komu môžem nepotrebný zvršok odovzdať a s kým môžem prehodiť pár milých slov na zmiernenie stupňujúceho sa napätia.

Idem to vyhrať

Táto taktika má jednu jedinú chybičku a tou je, že ju zdieľajú skoro všetci...

Je asi minúta do štartu. „Tak čo? Aký bude výsledok?” zaskočí ma ešte mama otázkou. Už nebol čas premyslieť si odpoveď. Pred sebou som mala koridor vyhradený pre pretekárov a pretekárky s licenciou, z ktorého sršala energia ako z jadrovej elektrárne. Videla som okolo seba známe prilby výherkýň posledného ročníka, no chýbala napríklad Karin Hochschornerová, (ktorá síce bola prihlásená, ale nenastúpila) a ani žiadnu zo sestier tímu Juhasky nebolo vidieť... „Idem to vyhrať, mami”.

Samú ma prekvapilo sebavedomie, s ktorým som to povedala. Obvykle na štarte premýšľam skôr nad tým, či to prežijem a odvahou neprekypujem. 3 roky bez naháňania sa za výsledkami v kombinácii s poctivou prípravou posledných mesiacov zjavne priniesli svoje ovocie.

Taktika

To, čo si z MTB pretekov ešte pamätám, je, že v úvodnom kopci je dobré držať sa čo najviac vpredu. Ľahko sa môže stať, že niekto z tých viac motivovaných než pripravených tam naskočí na najťažšom prevode a je nútený zosadnúť a tlačiť bicykel. Vzniknutý lievik sa pomaly ale isto začne upchávať a vaše vyhliadky na bedňu uniknú v prvej skupinke „nepribrzdených”. V prvom stúpaní taktiež častokrát padajú pretekárom retiazky, keď sa narýchlo pokúšajú zhodiť na malú, tlačiac 400 wattov do pedálov.

Táto taktika má jednu jedinú chybičku a tou je, že ju zdieľajú skoro všetci a v kopci za štartom chce byť prvý takmer každý. Aj preto sa po úvodnom výstrele dookola opakujú tie isté scenáre, na ktoré je dobré sa vopred mentálne pripraviť.

...pred posledným stúpaním spozorujem v lesíku nešťastníka zvracajúceho so stiahnutými nohavicami.

Ani tento štart nebol výnimkou. Chlapcovi predo mnou sa nepodarilo ani po niekoľkom pokuse nacvaknúť tretru do pedálu, nervóznejší pán za mnou sa rozhodol, že jediným riešením situácie bude predrať sa predo mňa aj za cenu toho, že sa riadítkami zasekneme a takmer obaja letíme k zemi hneď prvé metre za štartovnou čiarou. Sprievodné vozidlo nás vyviedlo z mesta, tretra sa konečne zacvakala a nervóznejší „šprintér” sa krkolomným manévrom predral, kam sa predrať potreboval (pričom takmer zhodil ďalšieho pretekára).

O pár metrov neskôr začína stúpanie a ozývajú sa zúfalé „výkriky” prehadzovačiek a napínanej ocele retiazok. Spozorujem len jedného nešťastníka, ktorého spadnutá reťaz odstavila ku krajnici a už vbiehame do lesa, kde na nás hneď a bez milosti zaútočí hlboké bahno. To nás bude sprevádzať takmer celými pretekmi ako najvernejší fanúšik horskej cyklistiky. Ja sa v duchu radujem, lebo jazdu v blate a daždi mám oveľa radšej než karpatské „prašany” počas vysušených letných dní.

Hlavne opatrne!

Jedno dievča predo mnou prekvapila prvá bažina a letí k zemi elegantným bočným oblúkom.

Musela som si dávať pozor, aby som sa nezačala kochať nádherami okolitej prírody...

V sekunde vyhodnocujem situáciu a zároveň sa snažím odhadnúť, či mohlo dôjsť k zraneniu, alebo o nič vážne nejde a môžeme pokračovať a „neriešiť”. Za mnou sú rozbehnutí pretekári, takže zastaviť nemôžem. Ubalansujem bike v bažine a s jazdcom za sebou dávame unisono hlasné varovanie ostatným. Vyzeralo to na pád do mäkkého, takže sa tým nejako vážne netrápim, len si v duchu zopakujem svoju mantru „Hlavne opatrne!”.

Pred prvou občerstvovačkou som sa ocitla v spoločnosti dievčaťa pravdepodobne z mojej kategórie. Doteraz som pretekala skôr na tých kratších tratiach, kde sa mi osvedčilo heslo: „Kto stojí na občerstvovačke, nevyhráva”, ale tu by sa to s jediným bidonom na ráme nemuselo vyplatiť. Obidvom nám do ruky podávajú pohár s vodou či ionťákom, z ktorého polovicu nechtiac vylejem na seba a druhú do seba, kým bez zastavenia dobicyklujeme do zóny vyčlenenej na odhadzovanie odpadkov. Mám z tohto vydareného manévru skvelú náladu, a tak po nejakom čase dobehnem ono dievča, aby sme spolu prehodili pár viet, kým nás gradujúce stúpanie celkom nepripraví o hlas.

Takto som spoznala Timeu Raábovú (umiestnila sa na 2. mieste v rovnakej kategórii PZ19). Aj toto mi pripomenulo, prečo mám MTB preteky tak rada. Vždy sa tu stretne partia skvelých ľudí „z lesa” a zážitky z pretekania sú tak ešte o čosi bohatšie.

Pozor na (zákerné) doplnky výživy

Niekde pri druhej občerstvovačke na Bielom Kríži som si začala uvedomovať, že ak je nejaké dievča predo mnou, už ho asi nedobehnem a za mnou som tiež žiadnu konkurenciu nevidela. Začala ma teda opúšťať bojovnosť a adrenalín z pretekania. Musela som si dávať pozor, aby som sa nezačala kochať nádherami okolitej prírody a udržala svoju pozornosť tam, kde ju bolo treba. Z rozjímania ma však čoskoro vytrhla neobvyklá scéna.

Ako som už písala vyššie, preteky sú perfektne zorganizované do posledného detailu a nechýbala ani informácia o tom, ako správne konzumovať energetické suplementy. Napriek tomu pred posledným stúpaním spozorujem v lesíku nešťastníka zvracajúceho so stiahnutými nohavicami. Nasucho prehltnem zvyšky rozžutého cukrového želé a chvíľu s obavami načúvam zvukom vlastných vnútorností. Mantru „Hlavne opatrne!” tak rozširujem aj do oblasti stravovania počas pretekov.

Takmer v cieli

Som špinavá a premočená do poslednej nitky, ale cítim sa výborne.

Posledných 10 km považujem za taký vtipný „twist" tvorcov trate - pretekári sklesajú až takmer do Svätého Jura. Už je vidieť strechy domov poza záhradky a vtedy sa trasa odkloní a privedie nás späť do lesa k poslednému stúpaniu, ktoré vôbec nie je zanedbateľné a netreba ho podceňovať. Predbieham niekoľko ľudí tlačiacich bicykle. Neviem, z ktorej sú trate, ale zdalo sa mi, že vidím nejaké s batériou (či skôr bez batérie?). Potom už len záverečný zjazd, poslednýkrát si svoju mantru „Hlavne opatrne!” zopakujem celkom nahlas, smejúc sa počas toho, ako sa rútim dolu rozbitou panelkou.

V cieľovej rovinke ešte, viac-menej od radosti, predbieham niekoho z tímu Karpatské Horské, s kým sme si na trati častokrát vymieňali pozície. Obvykle som mu musela uhnúť práve v zjazdoch, ktoré som sa tento rok rozhodla z bezpečnostných dôvodov príliš nehrotiť. Veď predsa maratóny sa vyhrávajú vo výšľapoch, na rozdiel od tých „mojich” krátkych, kde paradoxne dobrá technika a sebavedomý zjazd dokážu celkom solídne zamiešať poradím.

Výsledky

Som špinavá a premočená do poslednej nitky, ale cítim sa výborne. Cestou k autu ma zalial pocit šťastia a úľavy a v tom mi konečne napadlo pozrieť si SMS s informáciou o umiestnení. Nech by to dopadlo akokoľvek, bola by som spokojná. Dala som do toho všetko, no nešla som zbytočne cez hranu, strážila som si tepy a aj technicky som samú seba prekvapila (zlozvyky z jazdy na cestnom bicykli sa veľmi neprejavili). Moju jazdu si môžete pozrieť v sekcii Výjazdy.


Slnko už zase svietilo, no mne sa oči na moment opäť zaliali vodou. Som späť! Ešte nepatríme do starého železa. Ani ja, ani môj bicykel - trochu vysmiaty pred pretekmi jedným pánom z organizačného tímu, ktorý sa mi snažil pomôcť s nastavením roky zanedbávaných pedálov. Aj takto mu ešte raz ďakujem a zároveň posielam sprisahanecké žmurknutie .


Kým prišlo na vyhlasovanie výsledkov, stihli sa dostaviť už aj kamaráti na cestných bicykloch (po 3 defektoch) a tak bola moja radosť znásobená o možnosť zdieľať ju napríklad aj so svojim tímom Isadore WRT.

So všetkými, ktorí občas vyhrajú nejakú tú „bedňu”, sa zrejme zhodneme, že ceny nie sú ani zďaleka tým, čo nás motivuje súťažiť. Napriek tomu som vždy zvedavá, čo si v tých taškách výhercovia odnášajú. Ja som si z pódia priniesla 70 € poukaz na nákup v Škoda e-shope (konečne si tak môžem splniť svoj tínedžerský sen a kúpiť si Rapidku).

Ušla sa mi aj cena od sponzora Den Braven, ktorá zahŕňala, okrem iného, aj pánske tričko. To sa výborne hodilo maminmu priateľovi, ktorý zmokol pri snahe zachytiť ma v cieli. Zapaľovač zas poslúži mame, ktorá ich neustále stráca. Takto nejak obvykle putujú predmety ďalej. Rodinných príslušníkov cyklistov môžete jednoznačne identifikovať podľa toho, že majú vždy dostatok blikačiek, bufiek, bidonov a kľúčeniek.


Namiesto trofeje, ktorú odovzdávali len „nezletilým”, aj tento rok organizátori použili fľaše vína od miestnych vinohradníkov (Vino Matula). Výhodou podobných trofejí je aj to, že určite nezapadnú prachom. Aspoň v našej domácnosti to nehrozí. Osobne by som s radosťou prijala aj tú trofej pre juniorov, ktorá bola naozaj vkusná.

Prvé miesta na 70 km trati obsadili:

• Michálek Miroslav tím CYKLOSTORE Trenčín s časom 02:54
• Murárik Ľubomír WLRMcc
• Kostelničák Martin ProCycling AONE Bratislava

Zo žien boli najrýchlejšie:

• Keseg Števková Janka, tím OUTSITERZ a čas 03:38
• Wagner Stefanie, 50 Shades of Dust
• Tichá Kristína, Cys Akadémia Petra Sagana

Prvé miesta na 42 km trati:

• Koreň Matúš Jakub, Kaktus Bike Team - Bratislava, čas 1:46:58
• Trnka Marek, Kaktus Bike Team - Bratislava
• Greš Filip, CK Spišsky Štvrtok

A zo žien:

• Hegedúšová Barbora, Športový Klub Topoľčianky, čas 2:08:20
• Babačová Bianka, Isadore WRT
• Raábová Timea, BIKELSON Sport Team

Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.


Na tieto preteky budem určite ešte dlho spomínať a už teraz môžem povedať, že sa teším na ďalší ročník. Dúfam, že sa tam na štarte opäť stretneme v hojnom počte. Veď ani tohtoročné daždivé počasie neodradilo a na tratiach v okolí Svätého Jura sa spolu stretlo vyše 600 pretekárov.

Zdroj fotografií: welovecycling.sk, archív autorky