Reportáž: Neusiedlersee Radmarathon 2024 – (ne)cesta k majstrovstvám sveta

Chlad a silný vietor sa predstavili v hlavnej úlohe tohtoročnej edície cestných pretekov okolo Slovákom známeho Neusiedlerského jazera. Ako som sa s nepriaznivými podmienkami popasoval?

„Ortuť teplomera sa aj dnes vyšplhá nad 20 stupňov, neobyčajne vysoké marcové teploty si dnes užijú poslucháči naprieč celým Slovenskom,“ ozýva sa z rádia v obývačke, kým ja sedím za stolom a neprítomne pozerám na pomaly sa topiace snehové vločky na okne nášho domu vo Švédsku. V mysli si zanadávam, že 20 stupňov v marci je úplne choré a hoci to priznávam nerád, závidím. Zima bola dlhá a kým sa takmer celá Európa teší letným teplotám, Škandinávia hlási najchladnejší marec v histórii oficiálnych meraní a na ďalekom severe dokonca padajú rekordy na úrovni mínus 40 stupňov.

So zimou ako takou nemám problém, skôr ma vyrušoval fakt, že kým ja trénujem v topiacom sa snehu, moji budúci súperi, s ktorými sa stretnem na štarte Neusiedlersee Radmarathon 2024, postujú tréningové jazdy v krátkych rukávoch a kalórie dopĺňajú zmrzlinou. To som však ešte nevedel, že vývoj počasia na konci apríla naberie úplne opačný smer a pod UCI vlajkou na štartovej čiare sa budeme všetci spoločne triasť od zimy v páperových zimných bundách.

V krajine vína a malebných dedín

Neusiedlersee Radmarathon, ktorého trasa – ako správne tušíte – vedie cestami okolo Neusiedlerského jazera v Rakúsku a čiastočne aj v susednom Maďarsku, má za sebou svoju 32. edíciu. Ako po minulé roky, aj tentokrát boli preteky súčasťou UCI Gran Fondo World Series. A práve to bol dôvod, prečo som sa rozhodol tieto preteky, pretínajúce malebné vinárske údolia zapísané v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO, absolvovať. Navyše mi 21. apríl ako dátum konania pretekov perfektne sedel do tréningovej schémy. A keďže Burgenland, v ktorom sa jazero nachádza, leží veľmi blízko od slovenských hraníc a viedenského letiska, mohol som spojiť preteky s návštevou mojej rodiny v Trenčíne.

Druhá šanca po neúspechu v Lombardii

Cyklistike sa venujem iba štyri roky. Napriek tomu sa však snažím každú sezónu vytýčiť si ciele, ktoré ma motivujú a posúvajú ďalej. Pre sezónu 2024 som si okrem iných cieľov zaumienil kvalifikovať sa na majstrovstvá sveta v kategórii Masters, celým menom UCI Gran Fondo World Championships. A keďže mi môj prvý pokus o kvalifikáciu na jeseň minulého roka v talianskom Varese nevyšiel, voľba padla práve na jarný maratón okolo jazera, ktoré je dôverne známe snáď každému cyklistovi z okolia Bratislavy.

Rád by som napísal, že som spolu s realizačným tímom (rozumej s manželkou) priletel na Slovensko s predstihom, to by však muselo existovať letecké spojenie medzi Štokholmom a Bratislavou. A tak som sa už tradične ocitol na letisku na Schwechate s mojím v taške zabaleným bicyklom, o ktorom si zvedaví spolupasažieri mysleli, že ide o violončelo alebo harfu. Aj keď môj Canyon vydáva ľúbozvučné melódie, na filharmóniu to veru nie je.

Rodinná základňa na Považí

Počas dní pred pretekmi som mal svoju základňu v rodnom Trenčíne, kde sa vždy rád vraciam. Namiesto teplého počasia, ktoré regiónu vládlo celý marec a prvú polovicu apríla, ma však na Považí čakali teploty len okolo 5-10 stupňov. To mi však nakoniec až tak neprekážalo, nakoľko som práve na takéto teploty na jar zvyknutý. Počas voľných chvíľ pomedzi návštevy rodiny som si zľahka vyšliapal na Veľkú Javorinu, na kávu do Piešťan, či len tak po malebnom vidieku v okolí Bánoviec nad Bebravou.

Konkurencia z celého sveta

Na tohtoročnú edíciu Neusiedlersee Radmarathon sa prihlásilo vyše 2 000 cyklistov a cyklistiek, na štart sa nakoniec postavilo 1 812 z nich. Ak ma pamäť neklame, moderátor pretekov spomenul rekordný počet zúčastnených národností na pretekoch, a to neuveriteľných 46. Moja kategória pozostávala zo suverénne najväčšieho počtu prihlásených pretekárov – na štart v kategórii Muži 19-34 rokov sa nás postavilo 408 cyklistov z krajín ako Rakúsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko, Slovensko a z mnohých ďalších. Od začiatku bolo jasné, že hlavne pretekári z Beneluxu neprišli kvôli viedenským párkom a Mozartovým guliam, ale po niečo úplne iné – pre miestenku na majstrovstvá sveta. A možno len kvôli Sacherovej torte...

Štart a cieľ pretekov sa už tradične nachádza v malebnej rakúskej obci Mörbisch am See, kde som si deň pred štartovým výstrelom vyzdvihol čip, čísla a hŕbu reklamných predmetov, bez ktorých by som sa zaobišiel. Rozumiem však, že náš šport je závislý na sponzoroch a tak som si letáky aspoň prelistoval. Ocenil som magnéziovú tabletku, ktorá ma možno zachránila od nepríjemných kŕčov, ktoré ma prekvapili minulý rok v Lombardii.

Krátkodobý azyl v Šoproni

Keďže Mörbisch bol podľa očakávania doslova prepchatý cyklistami pred zajtrajším štartom, vybral som sa na môj prenajatý byt v centre neďalekého maďarského mesta Šoproň. Okrem toho, že ubytovanie bolo trikrát lacnejšie, získal som možnosť prejsť si úvodnú časť trasy s jednodňovým predstihom. A hoci som tu nikdy predtým nebol, vďaka môjmu plánovaniu a výskumu som vedel, že začiatok pretekov bude naozaj brutálny.

Každé jedno zaváhanie súpera predo mnou znamenalo zúfalý šprint, aby som sa udržal v pretekoch.

Po kvalitnom spánku a vyjedení takmer celej sekcie pečiva v miestnych maďarských potravinách som sa opäť vybral na štart. Silný severozápadný vietor v nárazoch dosahujúci až 20 metrov za sekundu v kombinácii s troma stupňami nad nulou mi potvrdil správnu voľbu oblečenia. Poučený jesennými pretekmi, keď mi ani postavenie sa do štartového koridoru 45 minút pred začiatkom nepomohlo k dobrej pozícii, som sa na štart postavil už celú hodinu pred výstrelom. Stačilo iba pár sekúnd a spustila sa reťazová reakcia – desiatky mojich súperov začali prúdiť k štartovému oblúku. Cielene som sa postavil na malý kúsok cesty, kde svietilo ranné slnko, aj keď ma to stálo pár pozícií na štarte.

Štart zohrial aj tých najzmrznutejších

Po hodine čakania v zime a vetre, ktoré sme všetci absolvovali na úkor rozjazdenia sa, sme mohli vyraziť. Tento moment som si v hlave premietal od jesene minulého roku, kedy som sa na tieto preteky prihlásil. Celú zimnú a skorú jarnú tréningovú sezónu som podriadil tomu, aby som z Rakúska odchádzal spokojný s vybojovanou miestenkou na majstrovstvá sveta v Dánsku. Spolu so štartovým výstrelom zo mňa všetok ten nahromadený stres a očakávanie opadlo, telu prestala byť zima a hlava a telo sa sústredili iba na jedno – musím v kľude zvládnuť prvé dve stúpania z Mörbischu a nestratiť kontakt s prvou skupinou.

Prvý kopec, začínajúci sa takmer okamžite po štarte, mal dĺžku 2,2 kilometra s priemerným prevýšením síce iba 4,4 %, maximálny sklon predstavoval však až 14,2 %. Po krátkom zjazde v pohraničnej oblasti nasledovalo ďalšie viac ako štyri kilometre dlhé stúpanie, ani tu však nešlo o nejaký extrémne zákerný kopec. Náročné však bolo kontrolovať výkon a „neodpáliť sa“ hneď na začiatku. S mojím výkonom som bol spokojný a hoci nám ušla menšia skupina pri vjazde do Maďarska, v priaznivom vetre netrvalo dlho a prvé dve skupiny, kde som sa ocitol aj ja, sa spojili do jednej veľkej.

V znamení protivetra

V silnom vetre sa pomyselná ručička tachometra nezriedka pohybovala v rozpätí medzi 50-60 kilometrami za hodinu. Svet bol ružový, bolo počuť iba čvirikanie vtáčikov, všetci sa usmievali a všetko bolo perfektné. Keďže však jazerá majú tendenciu – narozdiel od riek – pripomínať aspoň čiastočne svojím tvarom nepravidelné kruhy, bolo jasné, že vietor do plachiet nebude fúkať navždy. Onedlho sa idylka rozplynula a namiesto radostnej jazdy vo vysokej rýchlosti v útrobách pelotónu prišla slovami klasika radosť iná – bol to smútok.

Pelotón sa začal rozpadať, naťahovať ako šnúra a z jednej veľkej skupiny sa stal snáď aj sto metrov dlhý vláčik, kde každé jedno zaváhanie súpera predo mnou znamenalo zúfalý šprint, aby som sa udržal v pretekoch. Protivietor bol skutočne neúprosný a celá cesta od rakúskych hraníc až po Neusiedl am See bolo utrpenie. Nakoniec som sa aj ja stal obeťou neustáleho boja s vetrom a keď mi už neostala ani jedna zápalka, nedokázal som zavrieť medzeru, ktorá kdesi predo mnou vznikla. Ocitol som sa v druhej skupine a ako som sa dozvedel neskôr v cieli, od prvej skupiny sa neskôr vytvoril víťazný únik.

Ako sa však neskôr ukázalo, mohol som byť rád, že som sa stal súčasťou druhej a nie menšej skupinky pred nami. Tá pozostávala z asi 10-15 cyklistov a sama sa poslala k zemi priamo pred mojimi očami. Stalo sa tak v sekcii, kde sa bočný vietor naozaj silno opieral do vysokých karbónových kolies a udržať rovnováhu nebola práve najjednoduchšia úloha.

Taktické jazdenie s vetrom v plachtách

Po prejazde mestečkom Jois nám najprv bočný a neskôr aj priamy vietor od chrbta výrazne pomohol a do cieľa sme si to mohli rozdať vo vysokej rýchlosti. Pokusy o spoluprácu medzi mnou a pár ďalšími jazdcami z Rakúska a Belgicka sa po pár rotáciách ukázali ako kontraproduktívne, viacerí členovia našej skupiny už mleli evidentne z posledného a nevládali sa zúčastniť spoločného pokusu o lov na pozície. A tak som prestal na čele skupiny rotovať aj ja, čo sa nestretlo s pochopením u najčerstvejšieho z nás. Neplánoval som však pracovať pre mojich súperov, ktorý sa chceli načierno odviezť v našom exprese.

Kilometre utešene ubiehali a keď sa na mojom cyklopočítači začala celková vzdialenosť približovať k 120 kilometrom, vedel som, že som na najlepšej ceste k relatívne dobrému výsledku. Posledných päť kilometrov som sa už iba modlil, nech nedostanem defekt, inak by som skončil ako Cepo v Čechách na L‘Etape s miestnymi na pive.

Prázdne nohy a skvelý pocit v cieli

Po niečom, čo vzdialene pripomínalo šprint, sa moje totálne vyčerpané telo spolu s bicyklom prehuplo cez cieľovú čiaru na 69. mieste zo 408 v mojej kategórii a celkovo na 84. mieste z 1 804 štartujúcich cyklistov (záznam v sekcii Výjazdy). Úprimne, myslel som si, že som oveľa viac vpredu, celú dobu som si myslel, že sa nachádzam okolo 20. až 30. pozície. Našťastie aj moje konečné umiestnenie stačilo na kvalifikovanie sa na majstrovstvá sveta v Aalborgu a s medailou pre prvých 25 % v každej kategórii vo vrecku sa mi s úsmevom na tvári veľmi dobre odchádzalo z pretekov naspäť do Trenčína.


Po pár minútach, keď som opäť začal cítiť pôdu pod nohami a doplnil som aspoň nejakú časť spálených kalórií v stane s veľkoplošnou obrazovkou, ovládol ma príjemný pocit. Všetky tie 20-hodinové tréningové týždne a množstvo intervalového tréningu sa pretavilo do konkrétneho výsledku. O to krajší pocit to bol, keď som si uvedomil, že ma mohla rodina sledovať naživo vďaka live vysielaniu z motoriek, ktoré nás počas celých pretekov sprevádzali.

Kto sa teda nakoniec tešil z víťazstva a ako sa umiestnili Slováci v mojej kategórii? Z celkového víťazstva a aj z prvej pozície v mojej kategórii (M 19-34) sa tešil Jeroen van Voorden z Holandska, druhé miesto obsadil Marcin Karbowy z Poľska a bronz si domov odniesol Belgičan Ward Mercier. Slováci dieru do sveta neurobili a ak mám počítať aj seba, umiestnili sme sa nasledovne:


Prvý september sa pre mňa teda stane pamätným dňom, keď si na seba konečne oblečiem reprezentačný dres. V hokeji sa mi to síce v mládežníckych kategóriách nepodarilo, ale ako sa aj na mojom prípade ukázalo, aj po tridsiatke sa dá vytýčiť si relatívne vysoké ciele v úplne novom športe. Tvrdou prácou, správnym mentálnym nastavením a podporou najbližších sa dá toho dosiahnuť veľa.