Reportáž: Nitriansky Cyklomaratón 2018 - ako som to chcel natrieť Makačom, alebo aj príliš ostrý test nového bicykla

Začínam si uvedomovať, že po absolvovaní Krušnotonu som stratil motiváciu jazdiť, ale čo je horšie, moja kondícia začala vzhľadom na ničnerobenie rapídne klesať.

Po Krušnotone som absolvoval pre športovca asi najhoršiu časť roka, a todovolenku pri mori s neobmedzeným prístupom k vynikajúcemu jedlu. Hneď ako sme sa ubytovali zisťujem možnosti požičania bicykla a na Strave pozerám okolité segmenty, že domácich troška vyškolím. O dve hodiny som už vyberal medzi piatimi druhmi koláčov, a napokon sa rozhodol iba pre jeden kúsok. Z každého. V nastolenom tempe som pokračoval celý týždeň, pričom som sa upokojoval tým, že som na moje pomery dosť plával (300 metrov denne), prečítal knihu o histórii Giro d´Italia a jeden celý časopis o cestnej cyklistike.


Po návrate som postupne zisťoval, že tento spôsob prípravy nebol najefektívnejší a padajúce nohavice opäť môžem nosiť bez opasku. Čítal som, že kondícia začína upadať po dvoch týždňoch bez tréningu. Môžem to na 100% potvrdiť. Pri výjazdoch na petržalskej hrádzi funím ako stará lokomotíva.

Najdôležitejšia udalosť pred pretekmi však je, že počas dovolenky som nechal v servise bicykel, aby na ňom vymenili rám. Sexi, dlhú a nízku De Rosu som po roku vymenil za decentný, krátky a vysoký Merckx Mourenx 69. Dôvody tohto ťažkého rozhodnutia by boli na samostatný článok, takže to zhrniem: De Rosa bola ako krásna frajerka, o ktorej však od začiatku viete, že to nebude fungovať . Na novom bicykli pred pretekmi stíham jedinú krátku jazdu, počas ktorej robím aspoň základné nastavenia posedu a ubezpečujem sa, že všetko ide tak, ako má. Preteky sú dlhé 116 km s cca 500 výškovými metrami, takže si na ne trúfam aj pri horšej kondícii.


V sobotu vstávam 6.20, aby som stihol registráciu, ktorá je podľa webovej stránky pretekov možná iba do deviatej. Opäť som nervózny, lebo som nenašiel návleky na ruky a obávam sa, že na to doplatím. Moja cyklistika sa však začína profesionalizovať, a tak tentokrát už so mnou na akciu vyráža aj podporný tím v zložení manželka, pes a kamoška Betka, hlavná fotografka.

Cesta do Poľného Kesova (veľmi sa mi páči ten názov) trvá z Bratislavy hodinku. Po príchode na miesto bolo hneď cítiť pozitívnu atmosféru. Ponáhľať sa nebolo až tak treba, nakoľko registrácia bola napokon až do 9.30. Nevadí, čas pred štartom aj tak plynie vždy nejako rýchlejšie. Všetci organizátori, najmä dámy na registrácii, sú veľmi milé, pred pretekmi vládne priam (po)hodová atmosféra a mám pocit, že títo ľudia to robia naozaj pre radosť a pre zviditeľnenie svojej obce. Pred štartom sa pokúšam hydratovať, troška intervalovo rozjazdiť a prijať ešte nejaké cukry. K dispozícii je predštartový bufet, ktorý bol na tento účel akurát.

Preteky

Uvedomujem si, že vzhľadom na nižší počet účastníkov a rovinatý profil budú tieto preteky od začiatku riadna makačka, preto sa snažím na štarte postaviť aspoň niekde v polovici tak, aby som nezavadzal Makačom, ale zároveň, aby som neostal visieť sám po prvom nástupe. Absolvoval som tento rok už Sereďmaratón, odkiaľ viem, že už letmý štart je pekne ostrý. Od začiatku sa nejde pod 40km/h. Pri jazde v pelotóne “fullgas” skutočne nie je čas na kochanie sa okolím, obdivovanie bicyklov, či nebodaj debatovanie. Snažím sa kontrolovať koleso predo mnou, periférne vnímať, čo sa deje po bokoch, včas reagovať na všetky podnety, aby som nejakou náhlou vlnou nepokazil deň sebe a ostatným. Mám tu síce už tím, ale v pondelok do roboty ísť predsa aj tak musím. Keďže sa všetko dialo veľmi rýchlo, opis priebehu nebude príliš faktografický, skôr ide o opis pocitov bežného cyklistu.

Prvá fáza - plánujem špurt na pásku

Na štarte sa mi podarilo obe tretry zacvaknúť na prvýkrát bez toho, že by som si rozrazil holeň a plynule sa zaradiť do balíka. Prvé dobré znamenie! Ešte pred letmým štartom sa mi darí predrať sa viac do prednej časti pelotónu. V momente, kedy nás vozidlo organizátora „vypúšťa“ pretekať, sa bez problémov držím Makačov, a to aj napriek tomu, že na rovinách sa ide často vysoko nad 40 km/h. Druhé dobré znamenie!

Tretím dobrým znamením je, že vzhľadom na endurance geometriu môjho nového rámu sa cítim veľmi pohodlne aj v spodnom úchope a prvé pocity z jazdy sú skvelé. Zákruty berie ten bicykel neuveriteľne. Pri toľkých dobrých znameniach začínam uvažovať nad tým, že dnes by som sa mohol v balíku udržať až do konca. Skutočne sa na okamih zamýšľam nad tým, že predsa keď sa mi to už podarí, musím niečo v cieľovom špurte vyskúšať a prekvapiť Makačov . V tom ale prichádza druhá fáza.

Druhá fáza - precitnutie

Po určitom čase si každý v balíku akoby nájde svoje miesto, ľudia okolo vás sa stabilizujú a vy už jazdíte v podstate za jedným jazdcom. Snažil som sa vytipovať takého, ktorý vyzeral byť riadny Makač, ktorý je jednak zárukou bezpečnosti (spravidla starší jazdec) a hlavne je schopný zareagovať na prípadnú dieru. Viem, je to trocha parazitovanie, ale my bežní inú možnosť nemáme. Naviac nie je to so mnou až tak zlé, nakoľko spolu s Makačom sa mi podarí zaplátať vznikajúcu dieru.

Aj preto už v hlave mám dokonalý plán ako využijem to, že si ma v cieľovom špurte nebude nikto všímať a ... prichádza fáza precitnutia. Po hodine pretekov, za ktorú sme urazili presne 40 kilometrov, cca tretí jazdec pred mojím Makačom, má po krátkom zjazde buď problémy s prehadzovačkou, alebo iba zabudol zaradiť ťažší prevod. Vzhľadom na rýchlosť zo zjazdu a ľahký prevod, na rovine iba bezradne metá nohami a pár sekúnd stačí na to, aby sa vytvorila diera.


Teraz je rad na mojom Makačovi, no ten zjavne čaká na iných . Stále sa nevzdávam plánov na prekvapivý útok v cieli, preto to beriem do svojich nôh, zaraďujem 52/11 a vyrážam, ako Makači hovoria, kašašrot, dobehnúť balík. Je to zatiaľ možno len 50 metrov, mám pocit, že už makám večnosť, no náskok balíku sa zmenšuje iba po centimetroch. Keď je balík možno 20 metrov, vydávam zo seba všetko. Mám chuť zakričať (dúfam, že som aj naozaj nezakričal), nech ma počkajú, veď som od nich len pár metrov. Tu ale naplno udrie precitnutie. Tep stúpa, sily dochádzajú a zrazu sa balík prestáva približovať. Tepy dosiahnu maximum, stehná odmietajú ďalej tlačiť do pedálov. Balík sa zrazu vzďaľuje raketovou rýchlosťou. Som úplne vyšťavený, sny o špurte sa rozplynuli. Na Sereďmaratóne som sa cez balík prepadol do tzv. „zadného úniku“ postupne v stúpaniach. Tu sa to celé udialo možno v priebehu minúty . Táto fáza je nielen fyzicky, ale aj psychicky veľmi ťažká, no ako trest za prílišnú trúfalosť čaká ešte ďalšia fáza.

Tretia fáza - individuálna časovka

Rezignujem, snažím sa čo najrýchlejšie zregenerovať a spojiť s ostatnými, ktorí ostali za dierou. Najhoršie je, že vidím, ako sa hneď formuje stíhacia skupina Makačov, no reštart organizmu trvá pridlho a mňa obchádza jeden jazdec za druhým. Za tou dierou ostalo naozaj veľa ľudí. Nedokážem sa zavesiť za nikoho, ani keď ma povzbudzujú, aby som šiel s nimi. A zrazu som sám. V diaľke vidím zmenšujúcich sa jazdcov a ja sa zmierujem s tým, že ma čaká skoro 80 kilometrov sólo jazdy. Konečne sa telo reštartovalo a ja nahadzujem dieselové tempo z petržalskej hrádze. Vietor je priaznivý, takže sa mi podarí držať rýchlosť na úrovni 35 km/h. Bodky v diaľke zas začínajú naberať jasné kontúry cyklistov, ako sa k nim pomaly, ale isto približujem. Len dúfam, že sa mi to úplne podarí, kým pôjdem po vetre, lebo pohodlnejšia endurance geometria rámu znamená, že aj v spodnom úchope je odpor vetru výraznejší. Stabilným tempom cca na 60-tom kilometri dobieham skupinu 5-6 jazdcov a som rád, že sa chvíľu môžem povoziť „zadarmo“.

Štvrtá fáza – (ne)spolupráca v skupine

Ihneď poznávam rozloženie našej skupiny. Zo šiestich ľudí ťahajú špicu viac-menej dvaja. Keď títo prestanú, rýchlosť skupiny klesne na 25 km/h a niekedy aj menej. To naozaj nedokážem vydržať (ide predsa aj o konečnú „priemerku“) a hneď ako troška zregenerujem z mojej ITT, pripojím sa k ťahačom. Ideme slušnou rýchlosťou aj napriek tomu, že v Tekovských Lužanoch sa trasa otáča smerom naspäť, a teda sa ide už proti vetru alebo na bočnom vetre. V rámci možností (a jedného jazdného pruhu) ideme aj v „terezíne“. Tento typ jazdy som nikdy predtým nešiel, ale človek sa v snahe skryť pred vetrom učí rýchlo.

Cestou naberáme ďalších „časovkárov“ a k bufetu na 68. kilometri prichádzame väčšia skupina. V bufete je všetko, čo potrebujem. Mal som so sebou iba 1,2 litra tekutín, takže „tankujem“ v hodine dvanástej. Pri tomto bufete sme sa spojili s ďalšou skupinou a ideme spolu. Prichádzajú krátke brdky a u mňa sa opakuje to, že vždy po akokoľvek kratučkej zastávke mi na chvíľu úplne odídu nohy (čím to môže byť a ako tomu predísť?). Ťažko sa do tých kopčekov štverám a skupinu musím dobiehať v zjazdoch a na rovine. Po pár minútach nohy opäť začnú fungovať a ja sa v tejto zvlnenej časti prispôsobujem pohodovému tempu skupiny. Keďže sa preteky idú za plnej premávky, je potrebné dávať pozor na výjazdoch z vedľajších ciest. Vodiči sú však ohľaduplní, a keď vidia väčšiu skupinu jazdcov s číslami, nechajú nás všetkých prejsť.


Dávam si gél (asi už tretí), lebo viem, že na 88. kilometri prichádza horská prémia v Trávnici. Pri všetkej úcte, označenie za horskú prémiu je trocha príliš pompézne. Je to 1,5 km kopec, na ktorom nastúpate podľa Stravy neuveriteľných 46 metrov, takže si poriadne ani neuvedomíte, že idete do kopca. Predpokladám, že Makači tu idú tempo ako po rovine. Za horskou prémiou nasleduje zjazd a rovina. Vietor už fúka iba nesprávnym smerom. Naša skupina môže mať aj 15 ľudí, no najmenej dve tretiny sa iba vezú v závetrí. Tu patrí poklona jazdcovi č. 50, ktorý neriešil ani nachvíľu „taktiku“, a keď nikto iný nechcel ťahať, vždy to zobral on. Tých, ktorí sú ochotní ísť na špicu je naozaj málo a nakoľko zo skupiny aj pár ľudí odpadlo, striedame sa možno traja.

Približne od Mojzesova sa vraciame po rovnakej trase, ostáva 20 kilometrov. Našťastie naberáme cestou Makača, ktorý je ochotný ísť na špicu a robí dobré tempo, lebo som začínal mať seriózne obavy o priemerku. Nastáva však fáza, počas ktorej mám asi najbližšie k profesionálnej cyklistike.

Piata fáza – taktika a veľké finále

Posledných 20 kilometrov je čistá rovina. Myslím, že každý túži dôjsť do cieľa v skupine a na záver to vyskúšať v špurte. Začína sa taktizovať, tempo skupiny klesá. Nechcem, aby mi klesla priemerka pod 34 km/h (môj rekord na 100 km), k čomu už veľa neostáva. Snažím sa preto udržiavať tempo, no na vetre sa príliš dlho neudržím, naviac začínam pociťovať to, čo som nikdy nezažil, kŕče do predných stehien. Siaham preto do vrecka po magnezium shot. Musím povedať, že ma už dosť štvalo, že tempo ťahajú možno tí istí traja ľudia, takže som to robil tak, ako som to videl u profesionálov. Zo špice som sa stiahol doľava náhle tak, aby som donútil človeka za mnou aspoň kúsok potiahnuť. Bola celkom zábava pozorovať ten prekvapený výraz. Mal som však pocit, že niektorí jazdci by radšej skočili do jarku, ako by mali ostať chvíľu vpredu.

Uvedomil som si, že napriek tomu, že sme touto cestou už raz šli, vôbec si ju nepamätám. Vnímanie cyklistu v letiacom pelotóne je naozaj zamerané iba na koleso pred ním. Teraz už mám čas sa aj pokochať Podunajskou nížinou.


Od Černíka cez Komjatice sa „rútime“ do Rastislavíc, odkiaľ do cieľa ostávajú tri kilometre. Teraz to už v našom balíku naozaj vrie a nik nechce byť vpredu. Ani ja, no najmä kvôli kŕčom, ktoré sa hlásia čoraz viac. Začínam uvažovať, ako to spraviť. Videl som hádam všetky špurty Sagana. Cieľ je zavesiť sa za správneho jazdca do poslednej chvíle sa za ním držať, a potom vyraziť. Vsádzam na Makača, ktorého sme „naložili“ cestou. Podľa výbavy a nôh by mal byť suverénne najrýchlejší.

Mám ale pocit, že keď sa ďalej bude taktizovať, zastaneme. V tom jeden pán vyrazil dopredu a nastolil pekné tempo. Viem, že toto nemá šancu na úspech, preto som trpezlivý a čakám, kým budeme tak 200 metrov k cieľu. Vyráža však číslo 50, poctivý ťahač. Za „športový“ prístup by si zaslúžil, aby sa mu dlhý špurt podaril. Trpezlivo čakám za svojim Makačom, kým to napáli. Okolo sa prerútia dvaja borci a dobiehajú číslo 50, môj Makač reaguje iba veľmi slabo. Kým si to uvedomujem, sú už pomerne ďaleko,a preto vstávam zo sedla, musím obehnúť Makača a cítim, ako ma dobiehajú ďalší zozadu. Dávam do toho všetko, v nádeji, že dobehnem aspoň tých dvoch, no hlavne, aby ma už nikto nepredbehol. Vtedy prvýkrát v živote dostávam kŕče do stehien (odborne kvadricepsov), strašná bolesť. Chýba však pár záberov, takže napriek bolesti makám ďalej. Nikoho okrem Makača som však už nepredbehol, ale ani nikto mňa. Takže v špurte štvrté miesto . Ale ešte je tu jedna fáza.

Šiesta fáza - zachráň bicykel

Cieľom som prešiel ručiac ako ranený jeleň. Ako som prestal pedálovať, bolesť ma zasiahla v celom rozsahu, nohy stuhli v kŕči. Nebol som schopný ani len vypojiť nohu z pedála, no ani ďalej pedálovať. Chystám sa na najhoršie. Keď mi dôjde rýchlosť a kŕč nepoľaví, budem musieť spadnúť a ako pilot lietadla sa chystám na núdzové pristátie. Pozerám, kde je za krajnicou najmäkší povrch, aby som v prípade pádu vlastným telom zabránil kontaktu nového rámu so zemou. Napokon to dobre dopadlo, podarilo sa mi vypojiť jednu nohu a normálne zastaviť. Po chvíli vypájam aj druhú a sledujem neprirodzene vyrysované svaly. Je mi na vracanie. V cieli ma však čaká manželka s kamarátkou a pes, preto sa snažím troška spamätať, no aj tak som prišiel biely ako stena. Až na jednej mojej fotke zisťujem, že sedlo som mal extrémne vzadu a stehná riadne trpeli.

Záver - otázky a odpovede

Splnil som si sen skončiť v prvej stovke. Určitý podiel na tomto úspechu mal fakt, že sa zúčastnilo 99 pretekárov , no s 54. miestom a priemernou rýchlosťou 34 km/h podľa Garminu som celkom spokojný. Poľný Kesov zorganizoval naozaj krásnu akciu, vyšlo krásne počasie (rozumej, spálil som sa). V porovnaní so Sereďmaratónom (inak tiež skvelá a precízne zorganizovaná akcia), kde došlo aj na lámanie kostí a karbónu, bola atmosféra v balíku menej nervózna, čo mi vyhovovalo. Po pretekoch sme zatlieskali víťazom a šli domov. Doma som však uvažoval nad tým, prečo som sa neudržal s Makačmi dlhšie? Prečo som nedokázal doskočiť do balíka? Čo majú Makači a ja nie? Napokon som na to prišiel. Beriem žiletku a holím si nohy...

Výsledky nájdete na tomto odkaze.
Podrobnosti o trase a pretekoch na tomto odkaze.

Foto: Dominik Tvrdý