Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - hľadanie motivácie

To fakt je majstrák sveta v bike maratóne „starých chrenov“? A kde to bude? Tieto otázky som položil Tomášovi Hauserovi na maratóne v Raji, keď sa ma pýtal, či sa chcem zúčastniť.

No a teraz poporiadku. Vygúglil som si, že to má byť niekde v talianskom Toskánsku. „Tam ma ešte nevideli“, tak som už začal tušiť, že si to tam asi pôjdem pozrieť.

Bez komplikácií to asi nebude, alebo?

Deň sa stretol s dňom, prešlo leto a ja som sa pobral na dovolenku so Zuzkou do Budapešti za „maďarským slováčiskom" Petrom Kovacsom a potom do Slovinska, urobiť si prípravu na majstrák.

Všetko prebiehalo perfektne, teplo, pokoj, kopce a zrazu soplíky . Nachladnutý s chyteným hrdlom som sa týždeň pred pretekmi vrátil z dovolenky. Keďže som si musel dokázať, že je všetko ok, tak v sobotu pred pretekmi som sa išiel ešte ponaháňať s chlapcami na Východ Road Ligu do Starej Ľubovne. Prekvapujúco mi celkom išlo a všetko naznačovalo, že soplíky a hrdlo sú len zastierací manéver môjho tela .


Spokojný s výkonom a číslami som v stredu 22. 09. večer nakladal biky a Mira, môjho švagra, do auta a „pálili” sme smer Toskánsko. Nočná cesta prebiehala aj napriek cestným obmedzeniam plynulo, až kým sa nerozvidnelo a to už bolo trápenie. Ale nakoniec sme to po 16 hodinách dali až do Bargy, čo je krásne mestečko v Toskánsku. Hotelový areál Il Ciocco zobral záštitu nad organizáciou majstrovstiev a stálo to za to. Obrovský komplex dával priestor na bikovanie a aj na relax a pohodičku. Krásne prostredie nás okamžite vytiahlo na biky, aj keď sme došli rozbití z cestovania.


Hneď som si kontroloval výstupy z Garminu a celkom potešený, že aj po takejto strastiplnej ceste sú watty a tepy tam, kde by mali byť, šliapeme po areáli (len pre predstavu, od vstupnej brány do areálu k nášmu ubytku je to 330 výškových metrov ). Deň uzatvárame prechádzkou po Barge a stretnutím s Filipom Balciarom, ktorý robí podporu Kristíne (niekoľkonásobná majsterka EU a sveta), ktorí tu prišli presne po to, po čo sme prišli my. Medzi rečou pri testovaní na COVID a večeri nám opísali trať pretekov, ktorá má byť taký „mačko-pes”. Nemám očakávať typickú alpskú trať, ale veľa asfaltu a technických pasáži. Ale veď dostaneme sa k tomu.

Obhliadka trate

Deň pred pretekmi si ideme s Mirom prejsť trať, aby som nebol prekvapený z toho, čo ma čaká. A presne, ako ju opísali Filip s Kristínou, je to kombinácia rozbitých a technických zjazdov v lese a mestečkách, singláčov s prudkými stojkami v kombinácii s asfaltom a kamennou dlažbou, no a v závere 500 výškových hore + 4 km technický zjazd po singláči do cieľa. Trať si najazďujeme a nie sme sami. Stretávame „súperov“, ktorí si obzerajú trať spolu s nami. Popri inšpekcii trate sa kocháme aj nádhernou krajinou okolo. Veď pozrite fotky, nebudem opisovať to, čo môžete vidieť . Ja začínam byť trochu nervózny z tepov, lebo mi opäť nesedí pomer tep/watt. Asi sa choroba prejavuje, ale snažím sa nerobiť si z toho ťažkú hlavu.


Večer ešte dáme večeru s Filipom a Kristínou, zaželáme si veľa šťastia a ideme spať. Nespí sa mi najlepšie, v noci sa zobudím celý prepotený a dúfam, že je to len kvôli teplu, ktoré tu v Taliansku máme a ja podtatranec nie som na také zvyknutý (v polovici septembra je tu tak teplo ako na vrchole leta v Poprade ).

Dnes to bude také, aké si to urobím

Ráno klasická procedúra, raňajky a idem sa rozjazdiť. Teraz už viem, že to dnes bude také, aké si to urobím. Tepy vysoko, výkon nízko. Garmin mi hovorí, že výkonnostná podmienka: -4 a to je zlé. Ale teraz si kvôli nejakým čísielkam z Garminu nepokazím deň . Prídem na štart, kde nás radia doslova ako na majstrovstvách sveta a teším sa, že organizácia tohto podujatia dáva človeku pocit, že je to niečo extra. Divákov je podstatne menej, ale ani to neznižuje úroveň. Okolo mňa prechádza Paola Pezzo, olympijská víťazka v XC z Atlanty (tie legendárne preteky pamätajú všetci chlapi od 10 rokov vyššie ).

Stojím na štarte a čakám na to, kedy to vypukne. A aj vypuklo, hneď po štarte nás čaká cca 2 km výjazd po asfalte, kde sa to aspoň trochu zoradí a v prvom rýchlejšom zjazde po skalnatej ceste už letíme pekne v rade do druhého výjazdu, ktorý je kombinácia lesnej skalnatej cesty s prachom a asfaltom. Úsek má cca 3 km a pekne rozdelí pretekárov tam, kde majú byť . Ja poučený z Horala neprepaľujem začiatok a kontrolujem si tepy. Už v druhom kopci si uvedomujem, že dnes moja tajná túžba po „bedni” asi nebude reálna, ale nevzdávam to.

V hlave si hovorím, dnes to bude o tom, aby som „neľahol” a nedostal defekt, resp. nerozbil bike, čo sa dá k povahe trate ľahko dosiahnuť (podľa toho, čo mi povedal Miro v cieli, tak defektov bolo veľa a zranení takisto). V duchu ďakujem Zuzke za poistku, čo mi uzavrela tesne pred pretekmi a už to mierim do druhého zjazdu, ktorý má cca 6 km a je to čisto lesný zjazd po rozbitej lesnej ceste plnej voľných kameňov, prachu a rozrytej hliny, nakoľko ešte včera trať upravovalo minirýpadlo (samozrejme tej najlepšej značky Kubota, čo ma potešilo, lebo práca si ma našla aj tu ).

Nikto ti tu nič nedaruje zadarmo

Som vďačný za nové bezdušové Pirelli Scorpion H Lite plášte, ktoré som nahodil, lebo držia perfektne a sú fakt rýchle. Držím si odstup od pretekára predo mnou, aby som mal čas reagovať pri defekte resp. pri páde.

Uvedomil som si, že začínam obdivovať chalanov a dievčatá, ktorí nekončia na pódiu a predsa idú pretekať a snažia sa zájsť čo najlepšie.

Vytrasený zo zjazdu prechádzam cez náš hotelový komplex a zjazdujeme ďalej k malému mestečku, ktoré obchádzame a navádza nás to do technického singláča. Imroman by si to tu vychutnal, hovorím si, a snažím sa nezaostávať. Nie som najhorší zjazdár a ani najlepší, avšak dobieham partiu jazdcov predo mnou, ktorí majú problém obehnúť chlapíka z Izraela. Očividne mu tento technický zjazd nesedí a aj keď nerozumiem po taliansky, domyslel som si, o čom sa tu teraz asi rozpráva. Nejdem prekladať .

Izraelčan si tvrdohlavo drží stopu a neustúpi ani o meter, kým nepríde singláč cez doslova bambusový háj so 180 stupňovou vracačkou, ktorá sa dá prejsť so zadkom za sedlom a zaťatými zubami. Chlapík predo mnou to dáva a pokúša sa obehnúť Izraelčana. Ten to ale nedovolí a obaja ľahli na kraj strmého zrázu. Ja nečakám a snažím sa úzkou medzierkou medzi nimi so zadkom na zadnom kolese prejsť, avšak tu sa nič len tak nedaruje. Popri slovnej prestrelke a „rozmotávaní“ zaseknutých bikov mi skrížia cestu a dole letím aj ja. Našťastie, tieto rýchlosti nie sú na zranenie, tak sa rýchlo pozbieram a pokračujem.

Hľadanie motivácie

Viem, že na asfalt je to už len cca 50 m, tak to nehrotím a netlačím na nikoho, aby ma pustil. Konečne nás to „vypľuje“ na asfaltku v Barge, čo je to krásne mestečko z fotiek. Motáme sa po uliciach a uličkách a za aplauzu ľudí. Ja už viem, že nás teraz čaká kombinácia singláča po vrstevnici a potom krátke ale zato výživné stúpania. Sklon 25 % to nie je nič nezvyčajné a ani si s tým nerobím ťažkú hlavu. Nastavený na to, že dnes to nie je deň na bedňu, idem svoje watty. Daj zo seba všetko, ale neuštvi sa. Toto mi beží hlavou.

Tieto preteky nebudú na report na MTBIKER, hovorím si v duchu, ale o chvíľu si dám vnútornú facku a nadávam si za to, že sa opúšťam a že pochybujem o sebe. Nepochybuj a dokonči to! V Švajčiarsku si to dal, možno prekvapíš aj tu. Vedel som, že sám sebe klamem, ale nepripúšťal som si ani na chvíľu, že by som to zabalil resp. poľavil. Išiel som presne tie watty a tepy, na aké som v danom momente mal a išiel som po čiastkových úspechoch. Vyhliadol som si súpera a snažil sa ho dôjsť a pekne v tomto tempe postupovať až do cieľa.

V koži MVDP

A aj tak to išlo, do posledného výjazdu (cca 6 km a 500 výškových) v prvom kole som mal pred sebou 5 pretekárov a tých som si začal pekne „brať“ najprv po asfalte, potom krásnymi plochými kameňmi vydláždeným chodníkom a na koniec po miestnej prašnej ceste s voľnými kameňmi. Čím sa išlo vyššie, tým bol výjazd strmší a technickejší. Voľné kamene + veľké kamenné platne a to všetko so štrkom a prachom, avšak na morál sa to dalo vyjsť. Ako odmena za toto utrpenie ma čakal záverečný zjazd, čo bola opäť kombinácia technických singláčov, rockgardenov, prašnej cesty a tak dookola. Pár menších skokov a jeden väčší drop, o ktorom som vedel, ale zabudol .

Až v momente, keď som na ten drop nabehol, uvedomil som si pocity Mathieu Van der Poela na olympiáde. Hlavou mi preletela ešte myšlienka „ďakujem Zuzka za poistku“ a so zadkom za sedlom som už letel cez hranu. Nejakým zázrakom sa mi podarilo celý ten „cirkus“ ustáť a šťastný, že som neľahol, som nastúpil do posledného singláča, ktorý ma doslova priviedol na štadión do druhého kola. Vyťahujem gél na doplnenie energie a popritom mi vypadáva ďalší. Nezastavujem, v duchu si hovorím, že mám ešte jeden PowerBar gél a jednu PowerBar tyčinku, to by som mohol dať. Filip ma povzbudzuje pri nájazde do druhého kola. Ja opäť začínam šliapať hore s očami na tepoch a wattoch. Prekvapujúco ešte po 2 hodinách ako-tak dokážem držať 300 W pri 155 tepoch, čo nie je vôbec zlé. Ale nestačí to na to, aby som sa nejak výraznejšie posunul dopredu.

Prekročenie komfortnej zóny

Dobieham pár súperov a myšlienkami o tom, ako som na tom biedne v porovnaní s najlepšími, šliapem ďalej. Zozjazdujem prvý dlhý zjazd, ktorý je už vyčistený po tom, ako ho prešiel balík v prvom kole, postupujem ďalej na singláče. Všetko ide ok, až na to, že nikoho už nedobieham, avšak ani nik nedobieha mňa. Zmierený so situáciou sa snažím nájsť niečo pekné v tomto „marazme“. A našiel som . Začal som si uvedomovať, že nič v živote nie je dané len tak. Uvedomil som si, že začínam obdivovať chalanov a dievčatá, ktorí nekončia na pódiu a predsa idú pretekať a snažia sa zájsť čo najlepšie. Aj napriek tomu, že nekončia na pódiu, trápia sa, tlačia do pedálov, idú hranu v zjazdoch a prekračujú svoju komfortnú zónu. Za to im patrí odo mňa veľká poklona a obdiv. Z mojej pozície je to obdiv kvôli tomu, lebo u mňa je to trochu iné. Som zvyknutý dostať „odmenu“ v podobe pódia pri príjazde do cieľa, ale pre 99 % zvyšku štartovného poľa je to už len odmena, ktorú si dajú sami sebe.

Správne nastavenie

Uvedomujem si, že tieto preteky som v pozícii 99 % zvyšku štartovného poľa a tak ako všetci ostatní, ani ja sa nesmiem vzdať, musím prekročiť svoju komfortnú zónu a ísť. Odmenou mi bude, že prídem živý a zdravý do cieľa so zážitkom, ktorý mi už nik nezoberie. S týmito myšlienkami prechádzam druhé kolo, ktoré je navlas rovnaké ako prvé. Strážim si tepy a v poslednom výjazde sa zavesím na súpera, ktorý je v kategórii 50-55. S údivom sledujem, ako maká a aké tempo v kopci dokáže ísť v jeho rokoch. Teším sa z toho, lebo mi to ukazuje, že život sa dá bez problémov žiť aj po 30tke, 40tke, 50tke, 60tke, 70tke ...tke. Všetko je to o tom, ako sa nastavíme.

Pod vrcholom mám na to, aby som môjho staršieho súpera predbehol a išiel prvý do singláča do cieľa, ale nechám ho ísť. Celý kopec bol predo mnou, tak tu nebudem hrať divadlo, nechám ho ísť, čo sa mi aj odvďačilo, nakoľko som opäť zabudol na „drop“. Avšak môj parťák to mal najazdené a krásnou rýchlou obchádzkou ma naviedol správnym a rýchlejším smerom . Pri nájazde do posledného singláča cca 500 m pred cieľom sa potľapkáme po ramenách a smerujem do cieľa, kde vedľa seba prechádzame cieľovou páskou.

Spokojný s tým, že som celý a zdravý a takisto, že bike to vydržal a nemal žiadne technické problémy, sadám unavený na zem. S úsmevom sa pýtam Mira, ako som skonči. Nakoniec to bolo 8. miesto v kategórii a celkovo 29. so stratou 22:50 na Karla Paltta z Bulls Teamu. Mohlo to byť aj lepšie, ale výhovorky si nejdem hľadať. Beriem to ako lekciu o tom, že stále je priestor, kam sa môžeme posúvať . Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze a môj záznam na Strave.


40 minút po dorazení do cieľa som osprchovaný a naložení s Mirom smerujeme pod Stelvio, čo je moje poďakovanie Mirovi za support, čo mi dal. Stelvio je ikonický kopec a stále sa tu rád vraciam. A aj švagor pochopil, prečo trávim dovolenky v Alpách a nie pri mori.


Týmto chcem aj poďakovať za celoročnú podporu Davorin, Norwit a MTBIKER a zároveň chcem poďakovať aj Tomášovi Hauserovi a Slovenskému zväzu cyklistiky. A špeciálne poďakovanie pre môjho švagra Mira Vitka.