Známe aj menej známe vrchy Levočských vrchov – 3. časť

V tretej, zrejme predposlednej časti, budú prevládať vrcholy nové aj pre mňa. Napr. o takom Mačacom zámku som ani nepočul, no budú aj známejšie vrcholy, aspoň pre mňa.

Podobne ako v predošlých častiach (1. časť, 2. časť) niečo skrátim a niekde sa rozpíšem formou výjazdu.

Javorička (1 164  m n. m.)

Výjazd na tento vrchol bol čisto náhodný. Aj keď ho mám pomerne blízko, ešte som na ňom nebol. Počas jedného výjazdu začiatkom júla so susedom sme ho len tak objavili v mape, keď sme zvažovali, ako ešte predĺžiť výjazd, alebo spestriť trasu niečim novým. Nachádza sa pomerne blízko chaty Vinná, polohu chaty som už spomínal v predošlých častiach, navyše je označená na takmer všetkých smerovníkoch. Pri chate sa nachádza malý pamätník, vedľa ktorého začína cesta s trávnatým povrchom. Na začiatku vás bude čakať krátke stúpanie k poľovníckemu posedu.


 
Pred posedom sa treba stočiť viac doľava a pokračovať na koniec lúky, kde sa napojíte na viac zarastenú cestu, ale v pohode zjazdnú. Trávu z prehadzovačky som vyberať nemusel. Cesta sa rozdvojí, opäť sa treba držať tej vľavo. Na vrchol je to len kúsok. Celé to má od chaty Vinná zhruba 1,5 km. Na väčšine vrchov v tomto pohorí sa nachádza triangulačný bod, tu sme ho nenašli, vrchol bol označený zhruba pol metra vysokým kameňom, pripomínal mi hraničný kameň, len nemal farebné označenie.


Rovnako naspäť sa nám nechcelo a tak pokračujeme po zvážnici ďalej. Po chvíli nás prekvapil celkom strmý zjazd, pri troche zaváhania to hrozilo „papulákom“, keďže to bolo miestami dosť vymyté. Schádzame na spevnenú zvážnicu, ktorá nás po odbočení „opäť vľavo“ vypľuje na ceste, ktorá stúpa z obce Torysky k chate Vinná. Opačne by to bolo na tlačenie dvoma strmými úsekmi. Dali sme ešte malú zastávku pri prameni Torysy kvôli doplneniu vody a pokračovali hore k chate s návratom cez Kamennú dolinu. Mapku vrátane GPX súradníc nájdete na tomto odkaze.

Mačací zámok (1 089  m n. m.)

Niektoré vrchy majú zvláštne názvy, rovnako ako aj tento. Nadmorskou výškou nijako nevyniká, patrí mu v tomto pohorí 30-ta priečka. Výjazd naň sme absolvovali so susedom jednu júlovú sobotu, bola to testovačka jeho nového stroja, ktorý kúpil deň pred jazdou. Bolo po nočnej búrke, netušíme, či sa to podarí, v akom stave je cesta na vrchol, aj keď podľa mapy vyzerala spevnená.

Zo Zaľubice na úvod stúpanie Zadnou dolinou, do sedla pod Škapovou, alebo jednoducho Václavák, tak ho všetci volajú. Stúpanie som už neraz spomínal, je to nenáročný kopec, väčšiu časť ani nepostrehnete, že naberáte nadmorskú výšku a dá sa ísť celkom v tempe. Od smerovníka v ústi Kamennej dolky to je hore necelých 8 km a 350 výškových, záver má okolo 9 %. Je teplo a vodou treba šetriť, spoliehame na krčmu v Toryskách. Pokračujeme rovno dole, kde odbočujeme na hrebeň, stúpajúca kamenistá zvážnica popod vrchol Škapovej, kto by mal záujem, vedie aj krátka odbočka na samotný vrchol. Pokračujeme ďalej k chate Kameň. Veľká chata, ale v zanedbanom stave, niektoré chaty sú zachované, iné chátrajú. Pred dažďom a prípadnou búrkou sa tu dá ukryť.


Takto zvyknem chodiť do východnej časti, ak je popis známy, tak sa ospravedlňujem za prípadné opakovanie, ale chcel som pripomenúť, ak by niekto nečítal predošlé časti seriálu. Od chaty dole do dediny je 6 km. Prvá polovica je ešte taká hrebeňovka, potom lúčny zjazd do Torysiek. Počas prejazdu hrebeňom stretávame vlka. Bol vo vysokej tráve a keď nás zbadal, začal pred nami utekať, škoda, že bez fotky. Pokiaľ by sme zastali, nastavili foťák, tak by bol aj tak preč. Bol to pekný zážitok. Následný zjazd sa dá pekne pustiť, na konci lúky pozor na pomerne skrytú odbočku.


Prichádzame do dediny a hneď si to namierime „do krčmy“, keďže vody už máme málo. Zisťujeme, že v sobotu je otvorená až o 5 poobede. Mali sme ale šťastie, že sme stretli predavačku miestnych potravín na odchode z obchodu, naplnila nám bidóny vodou. Boli sme zachránení. Asfaltový presun do Nižných Repašov, na konci dediny odbočujeme do Blažovskej doliny. Nachádza sa tu aj smerovník. Po necelom kilometri opúšťame zelené značenie a stáčame sa doľava. Na začiatku nás privíta celkom slušná „stojka“. Zhruba 350 výškových, treba zabrať. Ako som spomínal, v noci celkom lialo, no dni predtým boli suché a tak žiadne blato. Hlinený podklad, občas zvyšky starého panelu a kamene.


Našťastie tie najstrmšie úseky sú v pomerne hustom lese. Po kilometri sa cesta rozdvojuje, tá vľavo vyzerá lepšie, my pokračujeme rovno a „do kopca“. Občas sa to zmierni, na hrebeni ešte nejaká tá stojka pribudne. Na slnku riadne pripeká. Výhľady náročné stúpanie trochu zmiernia, občas mrkneme do mapy, koľko nám ešte ostáva. Celé stúpanie nemá ani 4 km, avšak terén a stúpania dajú poriadne zabrať.


Na samotný vrchol je vyrúbaná krátka odbočka, sú na nej ešte zvyšky ťažby, tak treba ponosiť bicykel. Je to len nejakých 10 m, čiže pohoda.


Žiadny triangulačný bod, ani vrcholový kameň. Vrchov je tu neúrekom v tomto pohorí, dosť z nich ani nie je označených, len v mape, tak sme si pomyselný vrchol vytvorili na mieste vyrúbaných stromov, kde sme si opreli našich „tátošov“ a urobili vrcholové fotky. Máme úspešne zdolaný ďalší vrchol.


Ako naspäť? Vždy ideme radšej inou trasou, aby sme to nemali rovnaké a pokračujeme po hrebeni ďalej, Mali by sme sa dostať niekde do okolia chaty Kameň. Začneme stúpať, ani nie po 500 m prichádzame na cestu, štrkovú zvážnicu, lepšie povedané. Pri pohľade naspäť máme pekný pohľad na Mačací zámok a okolie. Pozeráme najprv do mapy, no neskôr sa nám odkryje Škapová a už vieme kadiaľ. Pokračujeme ďalej, hneď ako to bude možné, odbočujeme doľava na pomerne husto zarastenú cestu. Len malý náznak vyšliapanej stopy. Posledné náročnejšie stúpanie, ale krátke.


Ak by podklad nebol trávnatý, stúpalo by sa o dosť ľahšie. Po absolvovaní kopca sa nám naskytol už známy pohľad a obaja sme vedeli, že sme už len kúsok od chaty Kameň. Výživný okruh, odporúčam to ísť skôr v opačnom smere. Návrat už kombinovať nebudeme, pokračujeme na známy Václavák. Zjazd domov cez Kamennú dolinu, pokračujeme po modro značenej cyklotrase, smer chata Vinná.

Po pravej strane sa vám budú ukazovať Tatry.

Výhľad je pekný, keďže sa stále pohybujete v nadmorskej výške tesne pod 1 200 m. Za chatou odbočujeme doprava na žltú cyklotrasu, na asfaltový zjazd Kamennou dolinou. Zhruba v polovici ešte zastavujeme pri prameni doplniť vodu na záverečné kilometre. Už len z kopca cez bývalé Ľubické Kúpele do Zaľubice a smer Kežmarok. Mapku vrátane GPX súradníc nájdete na tomto odkaze.

Repisko (1 251 m n. m.)

Štvrtý najvyšší vrch pohoria, pomerne dobre prístupný. Najkratšie cestou sa dostanete z obce Kolačkov. My sme to mali so susedom samozrejme „na dlhšie“ jedno júlové ráno. Potrebujeme sa dostať pod Čiernu horu. Za obcou Zaľubica pokračujeme rovno po panelovej ceste stúpaním do sedla Rosomák, odtiaľ sa spúšťame okolo družstva do obce Ihľany. Poza rómsku osadu začínate stúpať. Onedlho odbočujeme doľava na zeleno značenú cyklotrasu, značenie je nové, rampa sa dá pekne obísť.


Povrch sa z asfaltu zmení na štrkovú zvážnicu. Prechádzame okolo chaty Zimná studňa. Po necelých 4 km stúpania, prichádzame k drevenému smerovníku, ku ktorému pribudlo aj nové značenie, Holumnícka pastva. Treba pokračovať v stúpaní smerom doprava. Rovno dole by ste prišli do rómskej osady Lomnička. Po absolvovaní kratšieho stúpania budeme mať po pravej strane ďalšiu odbočku, tá vedie k chate Poľana, pokračujeme dlhým zjazdom dole, až sa dostaneme k hranici vojenského pásma nad obec Kolačkov. Zhruba v polovici zjazdu sa nachádza celkom pekná chata Čierna hora.


Kto sa rozhodne tento vrchol absolvovať odtiaľ, môže kľudne zaparkovať v obci Kolačkov (obec sa nachádza neďaleko mesta Stará Ľubovňa). My na križovatke odbočujeme do ďalšieho stúpania doprava, kto pôjde od Kolačkova, bude mať odbočku po ľavej strane. Čaká nás takmer 7 km dlhé stúpanie. Po 4 km sa dá občerstviť zo studničky. Je pomerne skrytá v okolitom poraste, tak sa dá ľahko prehliadnuť. Po krátkom občerstvení pokračujeme v stúpaní, pokiaľ neprídeme na menšiu lesnú križovatku. Pred ňou zaujme chata Tymec.


Pred nami po pravej strane je stúpanie na najvyšší vrch pohoria, my odbočujeme vľavo na lúčny hrebeň. Celé stúpanie až na vrchol má niečo cez 3 km, na začiatku však ešte trochu klesne. Aj keď dni predtým pršalo, trávnatý povrch celkom rýchlo preschol. Na konci prvého dlhšieho stúpania natrafíme na strmejšiu odbočku vpravo, zrejme umelo vytvorená vybagrovaná cesta lesom, po ktorej treba pokračovať.


Strmý je len úvod, potom sa to zvoľní. Tu už vidieť, že pršalo, trochu blata nezaškodí. Pozeráme do mapy, aby sme neminuli vrchol, záver bude treba ponosiť, ak chceme ísť až celkom hore. Nástup na „nosičskú vsuvku“ sa ale nedá prehliadnuť. Okolie je zalesnené, po ľavej strane budeme mať krátke miesto bez stromov.


Zhruba 200 m nosenia, tlačenia. Nie je to až tak strašné, predsa to neotočíme pod kopcom. Z vrcholu sú pekné výhľady do okolitých dolín. Vrcholové fotky, krátka pauza a môžeme si to zniesť dole.


Už len zjazd na lesnú križovatku. Rovnako naspäť by to bolo trochu zdĺhavé, no my si to spestríme o ďalšie dva vrcholy, navyše aj skrátime. Začíname stúpať na najvyšší vrch, Čiernu horu. Ten je viac rozpísaný v predošlej časti seriálu. Rovnomerné stúpanie so záverečnou stojkou. Tá vie celkom dosť potrápiť. Na susednú Ihlu to je už len kúsok po hrebeni s peknými výhľadmi.


Z Ihly už len dlhý zjazd do obce Ihľany. Zastavíme na chvíľu pri studničke a pamätníku pod Ihlou. Je to na konci prvého strmého zjazdu. Niektoré miesta sú dosť vymyté po dažďoch. Z obce Ihľany už to do Kežmarku nemáme ďaleko.


Jedno kratšie stúpanie do sedla Rosomák, fúka celkom nepríjemný vietor a tak, aby sme sa mu vyhli na otvorenej ceste zo Zaľubice, pokračujeme lesom k rybníku Zlatná, za Kežmarkom po zeleno značenej cyklotrase. Prichádzame na Štopark a už len zjazd po štrkovej ceste. Pred rybníkom sa to zmení na asfaltový cyklochodník vedúci do centra Kežmarku. Mapku vrátane GPX súradníc nájdete na tomto odkaze.

Jankovec (1 169  m n. m.)

Jeden z najľahšie dostupných vrcholov tohto pohoria. Ideálnym východiskovým bodom, teda lepšie povedané orientačným bodom je sedlo pod Škapovou. Známe stúpanie, ktoré som už neraz spomínal.


Z vrcholu ide viacero ciest, na Jankovec ide tá jediná poľná cesta, všetky ostatné sú lesné asfaltky. Na vrchol je to odtiaľ necelé 2 km a hore ste za pár minút. Po približne kilometri budete mať po pravej strane odbočku, treba pokračovať ďalej rovno až na lúku, kde sa nachádza aj zrúcanina akejsi horárne a malý prístrešok, kde sa dá posedieť, prípadne prečkať dážď.


Odtiaľ už len cca 300 m na vrchol, cesta sa tu rozdvojuje, tak po tej vpravo. Tú vľavo opíšem zvlášť, jedná sa o peknú hrebeňovku.


Za dobrej viditeľnosti je z vrcholu Jankovca pekný výhľad na Tatry a neďaleké vrcholy Levočských vrchov. Na vrchole sa okrem triangulačného bodu nachádza aj posed. Mapku vrátane GPX súradníc nájdete na tomto odkaze.