Naklonené roviny – nepreklopia ťa

Kto nejazdí kopce, býva na rovine. Alebo ich možno len nemá rád. Ale OK, beriem, aj u mňa sa nájde niečo, k čomu by ma nikto nedotlačil, ako sú napríklad indoorové športy.

No ja sa pokúsim predsa len urobiť osvetu a minimálne prinútiť „kopcofóbov" sa zamyslieť, že to nič nie je. Otázne je, či tu na MTB fóre máme vôbec niekoho, kto jazdí len po rovine. Aj keď sa šušká, že toto fórum potajomky čítajú aj cestní hrádzoví cyklisti, ktorí nemajú web podobných kvalít, tak snáď niekoho z nich nakopnem na zmenu sklonu.

Kopce ako výzva

Ja jazdím, aby som si vybil energiu, doslova sa vybúril. A preto Boh stvoril kopce. Kopce, na ktorých testujeme svoje limity. Ktoré z nás „vycucajú" energiu a premenia ju na endorfíny z dosiahnutia cieľa, prípadných výhľadov a celkového uspokojenia. Kopce sú predovšetkým výzva.

Endorfíny stúpajú spolu s nastúpanými metrami.

Často pri objavení nejakej novej takmer kolmice nastáva otázka, je vôbec možné také niečo dať? Do týždňa po takej otázke už predmetnú „stenu" jazdím na čas. Ale nie, tu už fabulujem. Existuje sklon, kde je človek rád, že ide, aj keď má konštantné „slimačie" výkony. Na takých stenách 25 % plus ma už s cca 85 kg gravitácia nepustí a preto na nich mávam najvyrovnanejšie výkony zo všetkých segmentov. Niektoré sú až tak strmé, že v prípade cesťáku bez teleskopky ich mám strach zjazdovať.

Kopce ako očista

Keď nebývaš na rovine, ale ani pri veľhorách, musí ti stačiť aj málo. A keď je to málo naozaj malé, tak nezostáva nič iné, ako točiť jeden brdok dokola alebo v prípade, že sa naň dá dostať z viacerých strán, tak v rámci výjazdu si obmieňame prístupové cesty. Špeciálne točenie jedného do zblbnutia je to pravé posilnenie morálky. Tu si len treba zadefinovať, čo je krátke a čo dlhé. V zime, aby som neprechladol v dlhých opakovaných zjazdoch, točím len brdky do 50 v. m, no keď teplota stúpne i len 10 stupňov nad nulu, dokážem 3-4 x otočiť pre BA podmienky 4 km dlhý kopec s prevýšením 300 v. m. Na dôchodok ale istotne chcem bývať pod Tatrami a užívať si nekonečné výšliapové možnosti.

Kopce ako relax

Nerobím si srandu. A nemyslím relax v zjazdoch. Ten pravý relax je pre mňa počas výšľapu obdivovať okolie a pri pomalej jazde nasávať atmosféru okolia. Samozrejme, ak je ten výšľap v lese. Mám dokonca kúsky, na ktoré sa vyslovene teším. Napríklad Strmina v Borinskom krase. Cesta sa dvíha hore kaňonom, podo mnou sa stráca potok, ja sa blížim k nebesám, okolie sa mení, ja zostávam. Endorfíny stúpajú spolu s nastúpanými metrami. Moje obľúbené pohorie Tribeč, prípadne iné s otvorenými hoľami ponúka za odmenu panoramatické výhľady a na vrchole si môžete postáť, pokochať sa výhľadmi a zakempovať. Lenže civilizácia volá dolu....

Kopce na zahriatie

Samozrejme v zime . Zimný výjazd, rozhodne s úvodom do kopca. Trošku zahriať „diesel" a až potom presun, keď aj zjazdom, na plánované dlhšie stúpania. Intenzita, samozrejme, zimná nielen s ohľadom na priedušky ale aj aby ma prepoteného v zjazde neprefúklo. Lebo ani najlepšia bunda na svete neodvedie pot, ak sa to preháňa s intenzitou. V prípade batoha ešte horšie. Počet a druhy vrstiev oblečenia radiť nebudem, to je výsostne individuálne. Ja mám napríklad vždy o vrstvu menej ako parťáci.

Kopce na záver

Ak sa vám do nich fakt nechce, odporúčam si zadať mesačné/ročné výškové ciele. Napríklad ako ja, 200 000 v. m ročne, čo nie je ani 550 v. m na deň, a to hravo zvládnete . Ak bude menej, bude, nič sa nedeje, aj ja som sa minulý rok flákal a do cieľa mi chýbalo asi 10 000 v. m. To ma však nezastaví v snahe dosiahnuť túto upravenú métu.