Košický Cape Epic alebo single na východe vo dvojici

Nedávny UCI Singletrack MTB maratón v Košiciach trochu pripomínal slávne podujatie. Vyprahnutá krajina, prach, singláče a ešte sme si ho mohli dať ako preteky dvojíc.

„Čau Imro, nechcel by si skúsiť Singletrack MTB maratón vo dvojici?" Takto mi napísal kolega z našej zákazníckej podpory, Robo Gombala alias Robo87. Hmm...prečo vlastne nie? Na Donovalskom drapáku sme skončili minútu od seba, takže základná podmienka – teda vyrovnanosť dvojice – by mohla byť splnená. Navyše mi to prišlo ako príjemná zmena, veď pretekanie na MTB maratónoch je čisto „sólistická“ záležitosť, ak nerátame preteky ako Kolo pro život, kde sa hrá na tímovú taktiku pri tých raketových záležitostiach na 2 hoďky.

Navyše sme sa s Robom mohli doplniť. On jazdí skôr kratšie maratóny a je rýchlejší najmä v úvode, ja som zase „diesel" a rozbieham sa v závere – teda, ak neprepálim štart. Ten bol pre nás klúčový, ak sme chceli ísť spoločne a nakoniec všetko parádne vyšlo. Celú trať sme odjazdili spolu, čo paradoxne nebola ani podmienka. Tomi Hauser, hlavný organizátor, bral tento ročník ako testovaciu verziu pre dvojice, takže odstup medzi jazdcami mohol byť v podstate ľubovolný. Teda na podujatiach, ako práve Cape Epic a pod., musíte jazdiť v určitom časovom limite od seba. Tu jeden mohol prísť aj hodinu pred druhým a berie sa jednoducho čas druhého do poradia tímov a väčšina dvojíc išla jednoducho sólo, len sa hodili aj do tímu. Ale my si hovoríme, že keď už sme sa dohodli ako dvojica, pôjdeme ako dvojica.


Skúsime jeden druhému pomôcť, trošku počkať, keď príde kríza, držať sa pri sebe v zjazdoch a sledovať druhého po očku, či nemá problém. Stačilo sa udržať na uzde v spomínanom prvom kopci, tam som udával tempo a Robo sa musel „premôcť“. V stúpaní k chate Hrešná som začal strácať v skupine, Robo spomalil a pomohol mi dotiahnuť sa. No a v závere zase už nechutili posledné kopce jemu, tak sme sa vymenili...aj mi hovoril, že nech idem, ak môžem, ale ja na to, že nebudem predsa nastupovať parťákovi pred cieľom. V zjazdoch sme si tiež sadli a jazdili v podstate podobne rýchlo. Nakoniec je lepšie raz vidieť, ako 100x počuť a viac už vo videjku priamo z trate.


Výsledky a záznam v aplikácii Strava.

Za seba musím povedať, že niečo podobné je naozaj príjemná zmena a človek rýchlo pochopí, prečo získavajú (najmä v zahraničí) akcie pre dvojice na popularite. Navyše je to pomerne veľká výhoda z hľadiska bezpečnosti, keď na seba „myslíte“ a po očku sa sledujete. Tu mi len napadá, že pozdravujem Romana Mareša, ktorý v skoku na flow traile Hriešny prepálil rýchlosť a skončil nepríjemne na chrbte. Skoré uzdravenie a nabudúce opatrne na tieto „nakopávačky“. A rovnako si cenu fair play vyslúžil Rasťo Stoličný, ktorý zostal pri ňom a pomohol mu, kým prišla pomoc.