Po stopách železnice Pokutskou dolinou Regiónom Gron

Do zahraničia na biku tu a tam, a pritom doma je tak krásne a stále je čo objavovať. Región Gron, kde som bola na biku prvýkrát, ma skutočne očaril, veď zhodnoťte sami.

Verím, že nie som sama, príde jar a je to. Malorka či Kanárske na týždeň musia na biku byť. Tento rok som pre zmenu bola na konci mája na sólo bike tripe v španielskom Calpe. Jasná destinácia na budúcu zimu, to si nebudeme klamať (škoda, že článok som ešte nestihla napísať, haha). Stále riešim, kam sa len do toho zahraničia pôjdem odpratať a objavovať nové a krásne či krajšie zákutia. Na MTB to bolo minuloročné Švajčiarsko s Talianskom a Rakúskom, ktoré nedopadlo najlepšie. Čo však tento rok?

Objavovať aj Slovensko

„Tento rok budem objavovať krásy našich kopcov,” povedala som si. Však do Tatier, z ktorých pochádzam, sa už vyššie na biku, ako som zatiaľ bola, dostať nemôžem (Sliezsky dom - príď si zapretekať), tak treba ísť opačným smerom. Budem objavovať slovenské traily a prírodu, ktoré sa na biku dajú prejsť. Myslím, že môj pocit umocnil aj fakt, že rozvoj cyklistických trás je na Slovensku stále v lepšom stave, nielen počtom km, ale aj kvalitou. Nie sú to už len tie rozbité lesné zvážnice po výrube lesa.

Kam tento rok?

Minulý rok som pre zranenie skončila MTB sezónu skôr a odvtedy som sa ho nedotkla, na tento rok to stačilo iba na cesťák. No posledné dni som cítila, že mi MTB chýba dosť intenzívne. Minulý rok som sa bola pred zranením ešte pozrieť do Štiavnických vrchov. Veľmi sa mi páčilo toto prostredie na horský bike, pri ponuke ísť zmapovať vedľajší Región Gron som bola na jasnom. Kam presne sa však vybrať?

Vtáčnik z Gronu

Minulý rok som bola na turistike na Vtáčniku a miesto turistov som stretávala bikerov, bolo to tam na bike fakt skutočne krásne, nielen na výšľap, ale aj pekný technický zjazd. Práve na tento viac ako 1 300 m vysoký kopec vytvorili aj z Regiónu Gron novú, a teda ďalšiu prístupovú cyklotrasu, ale keďže som tam už bola, chcelo to niečo iné a nové. Zároveň toto spadá do výšľapov, ktoré nazývam „dať si poriadne do tela” a ja som chcela vybrať niečo, kam môžeš ísť s rodinou, deťmi či rodičmi, ktorí možno nebikujú každý deň a chcú si užiť aj krásne výhľady a niečo nové spoznať. Trasa, ktorú sme vybrali, je však v značnej časti spoločná s novou na Vtáčnik.

Gron, to je kde?

Výhľady a pokoj z prostredia, ktorým sme bikovali, bol na nezaplatenie.

No a samozrejme, keď som prvýkrát počula spojenie Región Gron, vôbec som nevedela presnú lokalitu. Tento región ohraničujú spomínané Štiavnické vrchy, Vtáčnik, ale aj Pohronský Inovec a Tribeč. Inak pomenované Stredné Pohronie alebo dolina stredného toku rieky Hron. Kto cestuje po Slovensku, tak po R1 medzi Banskou Bystricou a Nitrou na severnej strane.

Pokutskou dolinou po trase lesnej železničky

Po odporúčaní domácich sme sa vybrali práve do Pokutskej doliny po stopách lesnej železničky. Tento región je charakteristický rozľahlými lesmi, prevažne dubovými, ktorými sú popretkávané početné turistické chodníky a novovzniknuté cyklotrasy. Svojou bohatou históriou sa môžu pýšiť ale aj mnohé dedinky, kde sa nachádza mnoho pozostatkov po banskej činnosti. V jednej z nich sme začali aj my. Z R1 sme zišli smer Žarnovica do dediny Hrabičov, kde si môžeš nechať auto pri vleku v Pokutskej doline.

Nebolo to zadarmo

Čakalo nás 13 km stúpania po starej asfaltke s prevýšením viac ako 600 metrov. Úvodné kilometre sa dali ísť ale aj v lese. Následne sme sa napojili na spomínanú asfaltku. Stúpaním sme míňali lesné chatky, ale aj starý ikonický most po jednej zo železníc. Čo nás milo prekvapilo, bol, ako by som to presne či správne nazvala, aktívny vrt, z ktorého striekala voda ako fontána. Príjemné osvieženie v tomto teple.


Záver stúpania bol poriadne strmý a ja som si prirodzene so zvyšujúcimi percentami zvyšovala watty aj tempo. Veď treba si dať trošku do tela, ledva som to predýchala po vyjazdení na rovinu. No ale tie výhľady a pokoj z prostredia, ktorým sme bikovali, bol na nezaplatenie. Nestretli sme ani jedno auto, aj keď sme si všimli upozornenie, že prebiehajú lesné práce. To, samozrejme, treba brať do úvahy a nejazdiť bezhlavo.

Odtiaľto aj na Vtáčnik

Narazili sme aj na spomínanú novú cyklotrasu na Vtáčnik, ktorá z našej trasy odbočovala a mala už len 3 km na vrchol. My sme sa boli pozrieť na Partizánsku chatu vo výške 1 000 m n. m. a okruhom sme si pozreli aj vodopád po ceste. V zjazde sme prešli do pekne spevnenej lesnej cesty a zozjazdovali okruh opäť na asfaltku, po ktorej sme šli hore.



Teraz už len zjazdík a domov. Dole kopcom som nemusela ani raz zapedálovať, išlo to samo. Viem si predstaviť, že sa dá vyšantiť na takomto tréningovom kopci alebo si tu dať Gerlaching, haha. Na gravel by to bolo po chatu bez záverečného okruhu tiež ideálne. Celá trasa je vhodná pre rodiny s deťmi a cyklistky či cyklistov, ktorí si chcú užiť prírodu, pokoj a vidieť niečo z histórie. Však presvedčte sa sami v novom videu na našom MTBIKER kanáli. Na kamere mi to ako Maťovi či Cepovi na biku nejde, ale určite vás ešte niekde zoberiem, haha.