Alpe Adria – aj v daždi absolútna krása

Cyklotrasa Alpe Adria, oficiálne známa ako Ciclovia Alpe Adria Radweg, je jedna z najobľúbenejších a najkrajších cyklotrás v Európe.

Po návrate z našej najdlhšej trasy z Benátok do Porta sme rozmýšľali, kam by sme sa mohli vydať najbližšie. Voľba padla na Alpe Adriu, keďže niektoré cesty už dobre poznáme po cyklovýletoch do Talianska alebo Slovinska a tieto končiny milujeme.

Trasa vedie cez Alpy a spája Rakúsko s Talianskom, čím ponúka jedinečné scenérie – od horských vrcholov až po pobrežie Jadranského mora. Má približne 415 km a je vhodná na gravel. Začína sa v Salzburgu a končí sa v talianskom meste Grado.

Plánovanie cesty

Trasu, podľa ktorej sme išli, sme našli v aplikácii Komoot, ale orientovali sme sa aj podľa značiek – cesta je celkom dobre značená, hlavne v Taliansku. Ubytovanie sme si zabezpečili dopredu cez booking.com na všetky noci. Snažím sa s ubytovaniami odkomunikovať predtým aj to, že ideme na bicykloch a môže sa stať, že prídeme skôr alebo v našom prípade aj neskôr, aby boli na to pripravení.

Keď cestu plánujeme, rozsah kilometrov prispôsobujeme ubytovaniu alebo mestám, ktoré chceme vidieť. Trasa Alpe Adria nám vyšla na 4 dni, z Grada sme sa potom vydali do Slovinska a cestu ukončili v Klagenfurte, odkiaľ sme išli vlakom späť do Viedne.

Odchod 10. septembra 2024

Zbalili sme sa na 10 dní a vyrazili ráno na vlak z bratislavskej Petržalky do Viedne. Z Viedne sme mali lístky do Salzburgu, ktoré nás pre 2 osoby s bicyklami aj s miestenkami vyšli na 97 eur. OBB – rakúske železnice zvyknú mať celkom dobré ceny lístkov, pokiaľ si ich kupujete vo väčšom predstihu. Z Viedne do Benátok nás to začiatkom roka vyšlo na osobu aj s bicyklami 40 eur, čo je podstatne dlhšia trasa.

Salzburg - Obervellach

Po necelých 3 hodinách vo vlaku sme nasadli v Salzburgu na bicykle. Tendencia bicyklovania prvý deň je veľmi ambiciózna nielen z mojej, ale aj z Dominikovej strany. Máme pocit, že musíme ísť rýchlo. V tento deň to však bolo namieste, keďže sme začali bicyklovať až o 12:00 a čakalo nás 131 km.

Prvý deň bol ale skvelý. Trasa nás viedla cez krásne mestečká, rieky, šotoliny a pekné cyklotrasy. Za Golling an der Salzach sme sa ale ocitli na celkom dlhú dobu na hlavnej ceste bez krajnice. Kamióny okolo nás fičali celkom rýchlo a cítila som veľký rešpekt, pretože takúto trasu som nečakala.

Až 50 či 60 km nádherných asfaltových cyklotrás, s tunelmi, mostami, kaviarničkami, jednoducho nádhera.

Krásna, ale náročná časť cesty bola, keď sme prechádzali cez mesto Bad Gastein, čo je nádherné kúpeľné mestečko a naozaj stojí za to sa pristaviť pri vodopáde, ktorý tečie stredom mesta, cez niekoľko kaskád. Za Bad Gasteinom to bolo už len mierne stúpanie do Böcksteinu, odkiaľ nám išiel vlak do Mallnitzu. Inak sa tadiaľto nedá dostať. Vlak z Böcksteinu chodí približne každú hodinu a s bicyklom na osobu vychádza na 10 eur. (Pozn.: vlak a tunel je momentálne podľa stránky Gasteinertal od 18. novembra 2024 do 4. júla 2025 uzavretý!)


Po vystúpení z vlaku nás čakal už len krásny, 7-kilometrový zjazd do mesta Obervellach. Ubytovaní sme boli v typickom rakúskom „gasthause“, kam sme dorazili o 21:00 totálne zdrvení. Hlavne ja, keďže som mala nové tretry. Myslela som, že ich už mám zajazdené, ale hlboko som sa mýlila. Takú bolesť kolien som snáď ešte nikdy nezažila. Hneď po raňajkách a úprave mojich kufrov na tretrách sme vyrazili do našej ďalšej zastávky – Tarvisio.

Obervellach – Tarvisio

Druhý deň nás čakalo 110 km. Cesta bola oproti včerajšku menej náročná, okolo 650 m prevýšenie a cesty boli skvelé, plné cyklotrás. Na tejto trase už bolo cítiť popularitu Alpe Adrie, v určitých pasážach sa cyklotrasy začali plniť prevažne dôchodcami na elektrobikoch. Ach, tak krásne je vžiť sa do života rakúskych dôchodcov. Každopádne, táto cesta bola naozaj pekná.


Do Tarvisia sme prišli vo veľmi dobrom čase, ubytovanie sme mali v Adriatic Rooms, mali skvelý priestor na bicykle, dokonca aj pumpu a pani domáca bola veľmi milá. V Tarvisiu sme si dali konečne pizzu. Keď niekto ochutná pizzu v Taliansku, je to vždy tá prvá vec, na ktorú sa najviac po bicyklovaní teší.

Tarvisio - Udine

Tretí deň sme zažili jednoznačne najkrajší úsek Alpe Adrie. Krásne výhľady okolo miest Pontebba a Dogna, to bolo úžasné. Až 50 či 60 kilometrov nádherných asfaltových cyklotrás, s tunelmi, mostami, kaviarničkami – jednoducho nádhera. Tu sme pocítili, prečo je Alpe Adria takým ikonickým miestom pre cyklistov. Aj skrz brutálny dážď, ktorý nás tu postihol, nás tento úsek absolutne očaril.

Udine ako mesto sme si kvôli dažďu veľmi neužili, keďže sme sa snažili vysušiť si veci na ďalší deň.

Udine – Grado

Štvrtý deň Alpe Adrie bol už len takým „doťuknutím“ – 60 kilometrov do Grada. Veľká paráda, pretože nás čakalo len klesanie až k moru. Cestou sme prešli cez krásne mestá ako napríklad Palmanova. Taliansko je všeobecne nádherné – všade, kam sa len pozriete, dýchate krásu a históriu.


Približne 5 kilometrov od Grada sme mali ubytovanie v letnom kempe, a keďže bolo mimo sezóny, bolo to pokojné a hlavne dostupné. Až na reštauráciu, ktorá bola práve kvôli tomu zatvorená. Zhodili sme z bicyklov tašky a vrátili sme sa na večeru do Grada.

Grado – Portorož

Cestu po Alpe Adrii sme si predĺžili o návštevu Slovinska, keďže túto krajinu máme nesmierne radi. Zamierili sme do Pirane a mestečka Portorož, kde sme mali bývať v karavane. Cestu sme už poznali so zastávkou v Trieste, kde je to vždy ako v každom väčšom meste s bicyklovaním – náročné, ale za hranicami už Slovinsko disponuje celkom slušnými cyklotrasami a v tejto oblasti obzvlášť.

Piran je krásne mesto, aj keď nám labužnícky zážitok vo Fritolin pri Cantini opäť nevyšiel, keďže uchmatnúť si stôl pre nás s bicyklami bolo ešte náročnejšie ako bez nich. Zahli sme do vedľajšej uličky a dali si rybacie pochúťky v bežnej reštike.

Atmosféra tohto miesta, ešte k tomu v tak nepriaznivom počasí, bola mrazivá.

Z Pirane do karavanu v meste Portorož nás čakal jeden brutálny kopec, ktorý sme však bez problémov zvládli. Karavan bol skvelý, až na to, že tam bola naozaj zima a okno na záchode sa nedalo zatvoriť. No a opäť dážď, ktorý nám kvapkal zo strechy do karavanu celú noc. Na ráno sme sa ešte nikdy takto veľmi netešili.

Portorož – Pivka Jama kemp

Cestou z Portoroža sme opäť prešli do Talianska a potom opäť do Slovinska. Stúpania boli dosť brutálne, ale na hranici v meste Basovizza bola perfektná pekáreň Marc, kde mali tú najlepšiu pizzu a koláčiky. Aspoň tak sme to v tej zime a po 13-kilometrovom stúpaní vnímali.

Podarilo sa nám tentokrát spraviť si zachádzku k hradu Predjama, čo je ikonické slovinské miesto. Stálo nás to podstatný kopec dole a potom hore, ale Predjama je naozaj krásna.

Blížili sme sa k milovanej Postojnej. Lepšie povedané, k milovanému kempu Pivka Jama. Mesto Postojna samo osebe nie je ničím extra zaujímavé, ak si odmyslíme neďalekú jaskyňu Postojnu, kvôli ktorej je tento región veľmi navštevovaný. Avšak na nás a hlavne na Dominika tento kemp urobil obrovský dojem už pred rokom, keď sme sem prišli prvýkrát.

Kemp je obklopený lesom a ubytovávame sa v bungalovoch. Pre dve osoby na noc nás to vyšlo okolo 50 eur. V kempe je skvelá reštika, s veľmi milou obsluhou a priplatili sme si aj za raňajky.

Pivka Jama kemp - Bohinjsko jezero

Z kempu sme odchádzali v brutálnej zime. Teplomer na Wahoo-čku písal 7 stupňov, pre nás pocitovo čistá nula. Obliekli sme si všetko, čo sme so sebou mali.

Po Slovinsku sa bicykluje dobre a konkrétne tieto miesta už dôverne poznáme. Cez perifériu Ljubljany, kde sú skvelé cyklotrasy, sme s prehľadom prefrčali. Neskôr sme išli cez krásne dedinky, v Prebačeve sme sa zastavili na skvelé miestne jogurty, ktoré mali čerstvé v automate. Spoločnosť nám robili aj dve krásne borderské kolie.

Pred Bledom začalo opäť pršať a pršalo až po Bohinjsko jezero. Keď sme prišli do Hostela pod Voglom, povedali sme si, že by sme sem mohli prísť opäť. Vraj je to tu skvelé aj v lete a nie je tu toľko turistov ako v Blede – to sme sa dozvedeli od Slovenky Martiny, ktorá tu sezónne pracovala. Vymenili sme si informácie o povodňovej situácii v Bratislave a okolí a my sme sa dozvedeli, že vlak do Viedne nám nakoniec nezrušia, ale všetky vlaky smerom do Bratislavy áno.

Bohinjsko jezero - Klagenfurt

Pri odchode sme si konečne pozreli nádherné jazero, ktoré sme deň predtým len tak letmo zachytili, keďže pršalo. Samozrejme, počasie bolo stále nestále a vedeli sme, čo nás tento deň čaká – Tržič a niekoľkokilometrové stúpanie na hranicu Slovinska a Rakúska. Táto hranica prechádza cez tunel popod horu Polna peč, ktorý stavali väzni z neďalekého koncentračného tábora Ljubelj. Dnes je tam pamätník a kúsok ďalej reštaurácia. Atmosféra tohto miesta, ešte k tomu v tak nepriaznivom počasí, bola mrazivá.

Cez tunel prechádzame pomaly po chodníku. Za tunelom nás čakal studený zjazd a ešte pár menších stúpaní, ktoré pri zjazdoch vždy oceníme, nech sa aspoň trošku zahrejeme. Do Klagenfurtu sme došli celkom skoro, dali sme si obed a čakali na vlak.

Vo vlaku sme riešili, či sa ubytujeme vo Viedni, alebo pôjdeme nocou bicyklami domov. Nakoniec sme z inej stanice vo Viedni našli spoj do Wolfsthalu, čo je mestečko pri hraniciach. Keď sme z vlaku vystúpili, len ticho sme bicyklovali domov a sledovali, akú spúšť tu voda za tých pár dní spôsobila.

Každopádne, na Alpe Adriu budeme spomínať s veľkým potešením, no a ak počasie a náš čas dá, v lete si túto trasu určite radi zopakujeme. Kvôli tým krásnym cyklotrasám, výhľadom a talianskej pizzi sa to naozaj oplatí.