Švajčiarska kráľovská etapa: tri horské priesmyky a 4 000 výškových metrov

Toto je príbeh o tom, ako sa štyri Bratislavčanky, zvyknuté na maximálne prevýšenie 50 metrov (aj to len vďaka výstupu na most Lanfranconi) – zatúlali na švajčiarske horské priesmyky.

Plánovanie trás v horách nie je vždy jednoduché. Buď sa zmierite s tým, že pôjdete len jeden priesmyk hore-dolu tou istou cestou, alebo si vymyslíte okruh, kde je vysoká šanca, že nastúpate viac, než by ste chceli.

My sme si vybrali druhú možnosť – a rovno vo veľkom štýle: kráľovská etapa cez tri legendárne švajčiarske horské priesmyky – Furkapass, Grimselpass a Sustenpass, 120 km a 4 000 výškových metrov. V článku sa dozviete, ako to celé vyzeralo. Poďte sa na to pozrieť so mnou.

Prvá výzva: nádherný, ale náročný Furkapass

Naša výprava sa začala skoro ráno v dedinke Wassen, kde sme zaparkovali dodávku s bicyklami. Tesne pred ôsmou sme vyrazili smerom na Furkapass.

Od prvého našliapnutia do pedálov nás čakalo nepretržité stúpanie – najprv mierne, príjemné, cez tiché švajčiarske údolia a dedinky s vlajkami v oknách. Tieto vlajky dodávali krásny kontrast zelenej prírode a nenápadnej švajčiarskej horskej architektúre. Bol štvrtok, takže cesty boli príjemne prázdne, čo vie oceniť ten, kto bol cez víkend na Grossglockneri.

Grimselpass je parametrami menej náročnejší aj na dĺžku aj na výšku - 6 km a 412 m.

Na cyklocesty sme odbočovali, kde sa dalo – hoci boli často užšie a strmšie než cesty pre autá, mali svoje čaro. V Andermatte sme si dali predraženú (ale nevyhnutnú) horskú kávu. Bola to posledná zastávka pred náročným stúpaním z Realpu: 12,2 km a 893 výškových metrov.

Tu sa to začalo – serpentíny ako z reklamy, široké cesty a nádherné výhľady. Každým metrom rástol pulz, ale zároveň klesala teplota. Na ceste nás sprevádzali stáda horských kravičiek, ktoré nám ukazovali cestu a aj pramene pitnej vody.


Ak by som spätne hodnotila moju neexistujúcu stratégiu dopĺňania energie, dala by som si na vysvedčení päťku. Stále ma chytal hlad a ja som sa nevedela dojesť. Pár kilometrov pod vrcholom som sa cítila tak, ako by som šliapala naprázdno. Ale nejako som to vyšla a pokúšala sa to „dojesť“ na vrchole s tyčinkami a cukríkmi.

Úplne hore, pri snehových stenách, nás čakala prvá vrcholová tabuľa. Fotka bola povinnosťou. Ešte sme vyzerali sviežo – podľa výrazu v tvári to bol asi náš energetický vrchol dňa.

Druhý v poradí: oddychový Grimselpass

Výhľad z Furkapass bol na nezaplatenie – nádherné hory a zároveň sme videli, čo nás čaká: Grimselpass. Našťastie Grimselpass bol parametrami menej náročnejší aj na dĺžku aj na výšku, tak sme sa toho až tak nebáli. Predtým nás však ešte čakal zaslúžený zjazd švajčiarskymi serpentínami a samozrejme populárny hotel Belvedere, pri ktorom bola koncentrácia turistov značne vyššia.

Prekvapila ma široká cesta v porovnaní s Dolomitmi, kde majú autobusy problémy najmä v 180-stupňových zakrutách.


Údolie medzi Furka a Grimselom bolo pokojné, križovali sa tu viaceré cesty, no my sme pokračovali stále hore. Po úvodnej „rozjazdovej“ kríze nám nohy opäť naskočili. Grimselpass (6 km a 412 m) ubiehal rýchlejšie – serpentíny mali príjemný sklon, tempo, sponzorované výhľadmi, sme mali príjemné.


Navrchu nás opäť čakala „vrcholovka“ a nádherné výhľady na jazerá a priehradu. Pred nami bol 27 km dlhý zjazd. Bol zväčša po cestách pre autá, časti cesty boli cez galérie, iné časti sa obchádzali cyklocestou, pretože niektoré tunely neboli prístupné pre bicykle.

Tretí a najtvrdší: Sustenpass

Ten zjazd bol taký dlhý, že nám vyhladlo a potrebovali sme doplniť koncentrovanú energiu pred posledným stúpaním na Sustenpass. Ideálnym miestom na to bolo mestečko Innertkirchen, cez ktoré prechádzala naša trasa.

Hore ma nedostali nohy, ale hlava.

Neviem, či tie hranolky v doline pred stúpaním boli dobrým alebo zlým nápadom, ale doplnili dostatok kalorickej energie (ale asi nie tej správnej). Horší bol pocit v žalúdku.


Našťastie začiatok stúpania na Sustenpass bol voči pocitu v žalúdku zhovievavý a nebol príliš strmý. Teplota už však stúpala a my sme sa museli poriadne chladiť napríklad vodou popri ceste. Trasu neustále sprevádzali nádherné výhľady.

Moja energia sa však vybíjala rýchlejšie, ako som čakala a všetky kamošky ma postupne obehli. Na morálku nepomohla ani tabuľa, že Wassen je od nás iba 33 km.


Počasie sa postupne zhoršovalo, a to nám na pohode tiež nepridávalo. Stúpanie na Sustenpass z Innertkirchen má neskutočných 27,7 km a 1628 výškových metrov. Nekonečné.

Hore ma nedostali nohy, ale hlava. Pár kilometrov pod kopcom nám začalo pršať a na vrchol sme prišli za mrholenia. Obliekli sme sa, ja som do seba natlačila jedlo a začali sme zjazdovať. Mokré zjazdy nemám rada a som dosť opatrná, takže ani ten zjazd nám veľmi rýchlo nešiel.

Gran finale a odmena

Do cieľa nám zostávalo už „len“ 18 km dole kopcom. A áno, niekedy najkrajší výhľad dňa nie je na horské štíty, ale na dodávku na parkovisku.

Za sebou sme mali 7,5 hodiny v sedle a takmer 10 hodín celkovo. Unavené, ale spokojné sme sa presunuli na ubytovanie, kde nás čakala zaslúžená regenerácia.

Aj keď moje primárne pocity po tejto jazde neboli veľmi pozitívne, bolo to mojou nedostatočnou kalorickou kompenzáciou. S odstupom času to hodnotím ako jednu z najkrajších trás, aké som kedy odjazdila.

Ešte nekončíme

Aj keď nám ku koncu trasy začalo pršať, počasie v takých horách môže vyzerať oveľa horšie a som veľmi rada, že sme mali väčšinu dňa slnečnú. Určite tento okruh odporúčam, odškrtnete si tak 3 horské priesmyky a načerpáte do pľúc úžasný horský vzduch.

P.S. Ak si zabudnete vypnúť dáta, tak okrem prejdenia kráľovskej etapy budete mať aj kráľovský účet za telefón.

Ak si chcete pozrieť ďalšiu jazdu z tohto výletu, odporúčam článok z jazdy na legendárny Grosse Scheidegg. Jazdu nájdete na Strave, celkové parametre sú 120 km, 3 965 v.m.