Rozhovor: Gunn-Rita Dahle Flesja – prvá dáma cyklistiky

Sú rôzni skvelí športovci a športovkyne, šampióni, majstri a nakoniec legendy. Jednou z nich je dáma z Nórska, ktorá je doslova synonymom horskej cyklistiky.

Vo svojich rozhovoroch som sa snažil priniesť trochu svetla do našej cyklistickej komunity aj z dámskeho pohľadu. Rozprával som sa so slovenskou stálicou Jankou Keseg Števkovou, s našou skvelou dráharkou Alžbetou Bačíkovou, s talentovanou bojovníčkou na poli BMX a pumptracku Kristínou Madarásovou, alebo s úradujúcou juniorskou majsterkou Slovenska v cestnej cyklisitke Teréziou Ciriakovou.

Hoci som sa veľmi snažil, nepodarilo sa mi zrealizovať rozhovor s niektorou zahraničnou športovkyňou z Elite kategórie, čo ma mrzelo a stále mrzí. Napriek týmto malým nezdarom sa z môjho pohľadu ale podarilo niečo väčšie.

Je tu istá dáma, ktorá dnes už síce zaslúžene oddychuje, no jej neuveriteľná kariéra je vzorom pre nejednu nadšenkyňu aj profesionálku horskej cyklistiky.

Jej meno je úzko spojené s výrobcom bicyklov Merida. Gunn-Rita Dahle Flesja je olympijskou šampiónkou z Atén z roku 2004, štvornásobnou šampiónkou v cross-country a šesťnásobnou majsterkou sveta v maratóne. V rozhovore sa dozviete, ako hodnotí svoju kariéru, aj to, ako oddychuje.


Vaša kariéra bola absolútne famózna. Odkedy som horskú cyklistiku sledoval, fandil som vám. Ako ste s cyklistikou začínali? Čo vás k tomuto krásnemu športu priviedlo?
Jazdiť som začala v apríli 1995 ako 22-ročná. Bola to skôr náhoda, že ma oslovili z nášho miestneho klubu horskej cyklistiky Stavanger, aby som sa pripojila k ich tréningom. Povedala som, že idem do toho a od prvého momentu sa do cyklistiky zamilovala.

Za dobu, počas ktorej ste jazdili, sa zmenilo mnohé. Nielenže trate boli čoraz náročnejšie, ale zmenili sa aj technológie či celkovo konštrukcie bicyklov. Čo bolo pre vás – vzhľadom na vaše skúsenosti – tou najväčšou výzvou či zmenou?
Veľkou zmenou pre mňa bolo, keď organizátori začali stavať okruhy a keď začali pridávať umelé prekážky. Dovtedy sa jazdilo viac-menej na prírodných tratiach a chodníkoch. Neprišla som zo sveta BMX a v dobe, keď som začínala s cyklistikou, skoky, dropy a rockgardeny neboli ani len v mojom slovníku.

Čo sa týka technológií, to bola v tomto športe doslova superrýchla revolúcia. Na mojich prvých olympijských hrách v roku 1996 som jazdila na oceľovom, 12,5-kilovom bicykli. V roku 2004 v Aténach (kde vyhrala zlato, pozn. autora) to už bol 10,5-kilový bicykel.

Jasne si pamätám rozcvičku v teple a prachu a potom ten pocit, keď sa mi v druhom kole zlomilo sedlo v polovici.

A keď som v roku 2018 kariéru končila, máločo na mojom bicykli nebolo z karbónu – a hardtail mal niečo málo cez 8 kíl.

Veľkou zmenou bolo tiež, že sme prestali používať rohy a poriadne sa rozšírili riadidlá. Z trojprevodníka sme prešli na jednoprevodník, z malých 26" kolies na 29". Z úzkych, takmer galusiek, na široké plášte. Vrcholom revolúcie bola teleskopická sedlovka. Jednoducho úžasný šport v mnohých smeroch.


Okrem prispôsobovania sa technológiám, bicyklom a tratiam ste sa museli udržiavať skutočne dlho v top forme, čo je samo o sebe náročné. Ako sa vám to darilo? Viete porovnať tréning zo svojich začiatkov s tými, povedzme, poslednými? V čom boli najväčšie zmeny?
Myslím si, že ak milujete to, čo robíte a je to pre vás životný štýl, tréning bude väčšinu času hlavne zábavou. Najväčšou výzvou je robiť tréning správne, aby ste sa udržali v top forme počas dlhých rokov, v mojom prípade dekád. Bola som profesionálnou cyklistkou 23 rokov. Samozrejme, všetko sa v priebehu času menilo a ja som nemohla trénovať stále rovnako, ako keď som začínala. Ani svetovou šampiónkou som sa nestala skôr ako vo svojich 29 rokoch.

Zmeny v tréningu prichádzali spolu so zmenami v športe, v okruhoch a tiež s mojím vekom. Posledné roky som pracovala viac na rýchlosti, maximálnej sile a šprintoch. Taktiež nám pribudol technický tréning, pretože sa zmenili podmienky, trate, pribudli prekážky…

Súťažili ste v XCO (olympijské cross-country) aj XCM (cross-country maratón), vyhrali ste mnoho pretekov aj titulov v oboch disciplínach. Boli medzi nimi preteky, ktoré boli niečím výnimočné? Ak áno, ktoré to boli?
Na túto otázku je veľmi ťažké odpovedať, pretože keď sa športu venujete toľko rokov, aj váš vek začne pracovať proti vám. Každá sezóna je potom ako návrat na začiatok. Bolo to čarovné vyhrať prvý titul v Kaprune v roku 2002, rovnako aj zlatá sezóna z roku 2004 (Olympiáda Atény – zlato, Majstrovstvá sveta XCO Les Gets a XCM Bad Goisern – zlato, celkové víťazstvo svetového pohára v XCO a XCM – pozn. autora).

...keď sme sa stali rodičmi, už sme viac nepotrebovali všetko vyhrávať.

Cením si víťazstvo v maratóne z roku 2008 po predošlej problematickej sezóne 2007, kedy som mala problémy pre žalúdočný vírus. Vrátiť sa a stať sa šampiónom tak skoro je špeciálny pocit. Tiež sem môžem zaradiť titul európskej šampiónky XCO z roku 2011, po dvoch rokoch na materskej dovolenke. Bolo to veľké zadosťučinenie, pretože mnoho ľudí mi vtedy neverilo, že sa vrátim do vrcholovej formy pre XCO.

Nezabudnem ani na rok 2013, keď som ako 40-ročná vyhrala svetový šampionát v maratóne (Kirchberg, Rakúsko – pozn. autora), alebo napríklad na víťazstvo číslo 30 (!) na svetovom šampionáte XCO v Andorre ako 45-ročná, čo bolo pre mňa a Kennetha (Kenneth Flesja - manžel/tréner) obrovským zážitkom.


Spomínam si na rok 2011 – vtedy som začal viac bicyklovať a sledovať dianie vo svetovej horskej cyklistike. Vy ste vtedy boli tu, na Slovensku, na Európskom šampionáte XCO. Spomínate si na tieto preteky? Boli ste odvtedy niekedy na Slovensku?
Mám niekoľko skvelých spomienok na tieto preteky. Vyhrala som 1. miesto, no potom sa všetko otočilo kvôli zdravotným problémom v rodine. Odvtedy som na Slovensku nebola, no možno sa tam vyberiem na výlet s rodinou.

Už ste to spomenuli vyššie, ale bol to fantastický športový výkon. Vallnord, Andorra 2018. Bolo to pre vás vysoko cenené víťazstvo. Priznám sa, že dodnes si to video občas pustím, keď hľadám motiváciu vyraziť na bicykel…
Aj pre mňa je to veľmi emotívne dodnes sledovať videá či fotky z toho dňa. Jasne si pamätám rozcvičku v teple a prachu a potom ten pocit, keď sa mi v druhom kole zlomilo sedlo v polovici. Samozrejme som nemala čas zastaviť, aby sme sedlo vymenili, tak som musela sedieť „na ľahko“ posledné 3 kolá pretekov. Myslím, že tam som využila svoje skúsenosti a mala som tiež veľkú mentálnu silu, ktorá robí rozdiel medzi 1. a 2. miestom.

Musela som sama seba vyzvať a vyhrať nad sebou. Mnohí tvrdili, že sa to už nedá, že už je neskoro. Bol to záver mojej kariéry, po 10 svetových šampionátoch a 10 európskych šampionátoch prišlo víťazstvo číslo 30. Bolo to ohromujúce a veľmi emotívne.

Spomínané video, resp. zostrih z Vallnordu, ktorý spomíname vyššie, si môžete pozrieť na tomto odkaze: 2018 Mercedes-Benz UCI Mountain Bike World Cup - Vallnord (AND) / Women XCO.

Za tie roky ste precestovali mnoho krajín. Mali ste nejaký obľúbený okruh?
To je veľmi ťažká otázka. Vždy hovorím, že jedna z najlepších vecí v našom športe je to, že okruhy sú vždy odlišné. Je nemožné byť znudený ich monotónnosťou, pretože okruhy nikdy nie sú rovnaké. Strávili sme veľa času najmä v Taliansku a v podstate nám tam všetko vyhovovalo, no tiež milujeme cestovanie a spoznávanie nových miest. Je veľmi veľa príbehov, ktoré by sa dali za tie roky porozprávať.

Vaše meno je dlhodobo spojené s bicyklami značky Merida. Ste stále ich ambasádorkou? Ste tiež zapojená do testovania prototypov?
V roku 2022 sme oslavovali 20 rokov spolupráce. Prvýkrát som s nimi podpísala kontrakt v roku 2002 a odvtedy spolupracujeme. Samozrejme, dnes aj testujem ich produkty a tiež som trochu zapojená do vývoja.

Ste mamou troch detí. Prvé z nich sa narodilo počas vašej profesionálnej športovej kariéry. Materstvo je samo o sebe náročné, no vy ste ho kombinovali so športom na vrcholovej úrovni. Ako ste dokázali kombinovať trénovanie, pretekanie a starostlivosť o dieťa?
To nie je vôbec jednoduché, ak nemáte okolo seba správnych ľudí. A nebude to fungovať ani bez sebadôvery. Tiež sa nám zmenila mentalita, keď sme sa stali rodičmi, už sme viac nepotrebovali všetko vyhrávať. Nebolo by to fér voči dieťaťu. Bola som hlavne matkou a popri tom sa snažila trénovať.

Ak každý cyklista privedie svoju partnerku k cyklistike, staneme sa všetci jednou veľkou cyklistickou rodinou.

Sú aj vaše deti súčasťou sveta cyklistiky?
Bjornar má už 14 rokov a jazdí na horských, cestných aj cyklokrosových bicykloch. Čoskoro sa postaví na štart národného šampionátu v cyklokrose. Zdá sa, že sa opäť vraciame všetci späť k športu, ale my s manželom už iba okrajovo. Ďalšie dve malé deti sú ešte veľmi malé, ale dúfam, že si vyberú iný, nie tak tvrdý a náročný šport.

V niektorom článku o vás som čítal, že sa venujete projektu, ktorý má za úlohu dostať viac žien na bicykel. Ako na tom stojíte v tomto smere?
Mojou terajšou pracovnou náplňou je práca so žiakmi od 6 do 12 rokov. Vzdelávam ich v rámci cyklistickej premávky do budúcnosti. Bezpečnosť, pravidlá a podobne. Tiež jazdím so svojim najstarším synom, ktorého trénujem.


Je niečo, čo by ste zmenili, ak by ste mohli? V rámci kariéry, trénovania, súťaženia?
Nemyslím si… Možno by som viac bádala po nových miestach, spoznávala krajinu, kultúru. Výkonnosť na najvyššej úrovni znamená veľa trénovania a tiež veľa spánku pre regeneráciu. Teraz by som chcela byť viac turistkou než kedykoľvek predtým.

Sledujete pretekanie? Máte osobných favoritov?
Áno, sledujeme všetko, MTB, CX aj cestu. Je veľmi zaujímavé vidieť mnoho mladých dievčat, ako po prestupe z mládežníckych kategórií „valcujú“ vo veľkých pretekoch. V podstate niečo podobné, ako môžeme vidieť v cestnej cyklistike. Prídu mladí chalani a vyhrajú veľké preteky rad-radom. Časy sa menia.

Čo by podľa vás priviedlo viac žien k cyklistike? Čo by ste im odporúčali?
Ak každý cyklista, chlapec či muž, profesionál alebo amatér, privedie svoju partnerku k cyklistike, staneme sa všetci jednou veľkou cyklistickou rodinou.


A to si myslím aj ja. Cyklistika má spájať. Nielen cyklistky, ale cyklistov všeobecne. Robíme ju pre seba, pre zdravie, je to v prvom rade zábava.

Neostáva iné, len poďakovať za rozhovor a tiež splnený sen, vyspovedať legendu a prvú dámu horskej cyklistiky. Za nás v redakcii, aj za fanúšikov jej prajem veľa zdravia, šťastia a pohody v kruhu rodiny. Byť veľkou profesionálkou, šampiónkou, no zároveň skromnou a príjemnou osobou je vždy inšpiratívne. Verím, že jej priezvisko sa ešte v niektorom pelotóne objaví.

Dodám ešte, že k nespočetným športovým úspechom naprieč kariérou pridala aj niekoľko ocenení na domácej nórskej pôde v podobe športovca a atléta roka.