Deň otcov na Kráľovej studni – výlet s osemročnou cyklistkou

Krásy Kráľovej studne, jahody aj halušky. Výlet na veľkofatranský hrebeň nám priniesol radosť aj krásne spomienky.

Od začiatku sezóny mi vŕtalo hlavou, že by som vytiahol dcéru na Kráľovu studňu a ukázal jej krásu veľkofatranského hrebeňa. Ísť pešo, to som zavrhol hneď skraja. Niežeby nemala nachodené, ale ísť kvantum kilometrov dolinou, potom si vychutnať hrebeň a zase šliapať naspäť, to by asi neprinieslo radosť nikomu.

Ďalšou možnosťou bol cyklobus z Banskej Bystrice. Hore vyvezie, dolu zbehneme, paráda. Ale zase ísť s osemročným dieťaťom po ceste z Harmanca do Banskej Bystrice? To radšej nie.

No a potom mi napadlo niečo, z čoho tu niektorým navrie žila na čele – čo keby som jej požičal e-bike, vyviezli by sme sa autom do sedla Šturec a vyšliapali si to hore, pomotali sa tam a naspäť išli po zelenej dolu k tunelu a po žltej späť na parkovisko? O tomto pláne som jej povedal, akurát nebolo jasné, kedy dôjde na realizáciu. Celkom sa jej to pozdávalo, hoci ani netušila, čo tie čiary v mape v realite znamenajú.

Nestresujeme, len si to poriadne užívame

Nuž a práve na Deň otcov prišiel ten čas. Deň predtým som si užil slnečnú sobotu na Bystrickom anjelovi. Nedeľa sľubovala také isté počasie. Fajn, aspoň nebudem vláčiť v batohu nič zbytočné, čo sa nedá zjesť.

Do batoha teda hádžem horalky, croissant, jablko, banán, nejakú kinderčokoládku, náhradné duše, papierové vreckovky (keby niečo) a ide sa. „Bikerská voda“ (ionťák) musí byť. Ideme do civilizácie, hore je reštaurácia, hladom neumrieme. Voda zo zeme vyviera, ak bude treba, doplníme.

Na parkovisku v sedle Šturec vyložím z auta bicykle, dáme si nejaké inštrukcie a vyrážame. Chvíľu trvá, kým sa dievka skamaráti s motorom, no chápe rýchlo a kilometre pribúdajú. Trochu zápasí s kamenistým povrchom zvážnice, ale ideme na pohodu. Čas nás netlačí, nestresujeme, cestou oberáme jahody.

Keď treba, aj potlačím(e)

Po pripojení zvážnice na zelenú značku sa mení povrch cesty, ale stále je to suché, tvrdé, štrkové. Ja na svojom starom „eko bio“ biku si to užívam na malej píle a krpatá ma čaká na vrchole každého strmšieho stúpania. Áno. Motor na tretej paličke ťahá dosť silno.

Premávka je riedka, zhora schádza pár bikerov. Čakal som väčší ruch na trase, ale nevadí, aspoň si v pohode vyberáme najlepšiu stopu. Čím sme bližšie k hotelu, tým je cesta jednoduchšia a pre malú aj zábavnejšia, a keď jej zakričím, že ideme posledný kopec, tak je to aj s úsmevom.

Nebyť rozsypaného makadamu tesne pod vrcholom, tak vyjde až hore.

Pri hoteli si dáme pauzu, doplníme nezdravé, ale chutné cukry a tuky, pofotíme kvietky a ešte ideme kúsok vyššie. Šliapeme do pedálov, pokiaľ to terén dovolí. Keď je to nad sily a techniku, potlačíme. Teda ja, obidva biky. Ten e-kôň je pre dieťa trošku ťažký, nech si užíva okolie. (V skutočnosti ju pri e-pomoci tlačenia buchol pedálom do nohy.)

Po kúsku tlačenia pokračujeme v jazde až k válovom a o tom, že by sme skúsili Krížnu, ani neuvažujem. Prejdeme ešte ku Kráľovej skale, spoznáme kvietky (zapamätali sme si hlavne zervu), trochu sa pomotáme okolo a vrátime sa k prameňu, chvíľu posedíme. Počasie krásne, ľudí pribúda, vraciame sa naspäť ku chate.


Dáme halušky, polievku, kofolu a dohodneme sa na návratovej ceste. Je vidieť, že po tých pár kilometroch už má cudzí bike celkom v ruke a poznať to aj na tom, že ide oveľa istejšie. Sedlo dávam trochu nižšie, doladím brzdové páčky a „valíme“ bezpečnou rýchlosťou max 25 km/h nadol.

Najkrajší dar pre mňa

Rýchlostné rekordy nie sú dôležité. Dôležité je nehodiť držku a neskaziť si deň. A tak po 10 kilometrovom zjazde zastavujeme pri odbočke na žlto značenú cestu nepoškodení a neškrabnutí. Ešte riešime, či si zájdeme k veľkému tunelu, ale dcéra rozhodne, že sa ide k autu.


Sklon kopca, čo sa črtá za rampou, nepôsobí priateľsky, tak skúsim opatrne a vravím jej: „Nemusíš ho vyjsť celý, stačí po značku.“ Táto veta zapôsobí ako červené súkno na býka a nebyť rozsypaného makadamu tesne pod vrcholom, tak vyjde až hore. Ja, samozrejme, som to hore vyfučal pekne v sedle… Watty nie sú, ale technika aká-taká ešte áno.

Zvyšok cesty už ubiehal rýchlo, necelé dva kilometre na striedačku rovinky s krátkymi stúpaniami a už sme pri aute. Tadá, dali sme to. Neviem, kto sa viac teší – či ja, že sme dali parádny spoločný výlet, alebo malá, že už má dobicyklované a už sa vidí na zmrzline v Turčianskych Tepliciach.


Táto jazda nebola o výbave, wattoch, géloch, oblečení, kilometroch, či o prevýšení. Bola o príjemne strávenom dni otca a dcéry, o dare pre mňa, ktorý veľa nestál, ale nebol zadarmo. A dúfam, že si niečo pekné na tej jazde našla aj Tamarka, ktorej ešte raz ďakujem a verím, že nielen takýchto výletov spolu ešte zažijeme viac.