Rozhovor: Lech Kawecki – ide to aj s cukrovkou

Naša domáca „maratónska“ scéna je plná rôznych jazdcov a teda rôznych príbehov. No rodák z poľského Grudziadzu žijúci v Bratislave hovoriaci vlastným dialektom slovenčiny je taký menší unikát...

Lecha registrujem už skutočne dlhú dobu a patrí medzi ľudí, ktorých vášeň pre MTB preteky drží roky. Stretli sme sa na trati mnohých maratónov – či už domácich alebo zahraničných, pričom sme sa neraz dobre ponaháňali. Takmer nikdy u toho nechýba ani tradičné pretekárske a kamarátske „podpichovanie“ priamo na trati. To súvisí aj s faktom, že má trochu iný pohľad na cyklistiku, preteky, tréning a veci okolo toho...

Skoro vždy ho ale môžete nájsť na popredných miestach výsledkovej listiny a neraz, ako sa hovorí, na „bedni“. Je opäť trochu iný príklad toho, ako môže človek popri práci trénovať a že nemusíte jazdiť týždenne 20 hodín a viac. No a keď ho stretnete, rozhodne posledné čo vás napadne je, že tento výzorom študent už patrí do kategórie nad 40 rokov .

Ahoj Lech, trošku sa nám predstav. Odkiaľ si, čo robíš a ako si sa vlastne dostal k nám na Slovensko? No a kedy a ako si sa dostal k cyklistike?
Pochádzam z Poľska, narodil som sa a strávil školské roky v Grudziadzu na severe a potom sa sťahoval s rodičmi do Varšavy. Na horskom bicykli som začal dosť neskoro, určite som mal viac ako 20 rokov. V tom čase veľmi dobre fungoval v mojom okolí klub bývalých cestných pretekárov Legi Warszawa.

Objavil som sa na jednom spoločnom tréningu, udržal sa cca 10 km a bolo mi jasné – to je ono. Bolo nás tam viacero študentov a na tieto časy spomínam skutočne rád. Spoločné výjazdy, tréningy, priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Nemali sme veľa peňazí, jazdil som na lacnom neodpruženom bicykli so slabučkou výbavou, no nikto nič neriešil. Kto sa naučí s takým bicyklom jazdiť v terénoch plných koreňov bez odpruženia, nemá potom žiadny problém...


Z Varšavy som prišiel pred 13 rokmi z dvoch dôvodov, ktorých riešenie sa našlo práve v Bratislave. Za prvé som potreboval zmeniť zamestnanie a za druhé som nechcel žiť a pracovať vo veľkomeste. Verte mi, Bratislava je so svojím okolím „Little Big City“. O emigrácii (ak sa tomu tak vôbec dá hovoriť) som neuvažoval, no keď prišla ponuka, dal som tomu šancu. Urobil si následne výlet, nasadol na vlak a už pohľad na Malé Karpaty ma hneď potešil.

Začal som teda svoju kariéru v IBM Slovensko. Nakoniec sa ukázalo, že môj šéf jazdí MTB maratóny a 3 dni po príchode už som štartoval na svojom zimáku (neodpružený bicykel na Aliviu) na Stupavskom maratóne. Hneď som spoznal nových ľudí a rozbehlo sa to. Inak pamätám si jedného pretekára, s ktorým sme bojovali na tom maratóne, taký vysoký, štíhly... Môžem povedať, že usadenie na Slovensku prebehlo vo veľkej miere vďaka športu.

Mal som šťastie stretnúť ľudí ako Igor Šmýkal, Maťo Kobera, Rado Struhár a Dano Kučera – to je skutočne len niekoľko z nich. Vďaka chlapci! No a posledné 4 roky jazdím vo farbách klubu Bratislava Racing Club (BRC). Je to skupina nadšencov, ktorých spája vášeň k cyklistike a následnej "rehydratácii" . Touto cestou chcem rovnako poďakovať za podporu na tratiach aj mimo nich.


Pamätám si, že dávno si jazdil aj ty dlhé maratóny a rôzne„nakladačky“. Neskôr si prešiel na kratšie trate....Čo je za tým?
Vždy som mal vytrvalostné predpoklady, potrebnú stavbu tela a tiež nepotrebujem veľa času (ani námahy) na budovanie aeróbnej vytrvalosti. Nemal som ale výbušnosť, ktorá je tak dôležitá na kratších tratiach. Keď som totiž jazdil ešte v Poľsku, pre náš tím bolo dôležité získavanie bodov v sérii maratónov na dlhých tratiach nazvaných ako GIGA. Tie kratšie sa nazývali MEGA. Čo bolo ale zaujímavé, výber prebiehal priamo počas jazdy – teda ešte jedno kolečko alebo do cieľa. Dobrý tréning na morál...

Na Slovensku som jazdil zo začiatku rovnako dlhé trate, ale ako som začal pracovať na svojich slabinách, zistil som, že s časom ktorý mám k dispozícii na trénovanie, nedokážem pretekať nad 3,5-4 hod. Pod pretekaním nemám teraz na mysli len „dôjsť do cieľa“. Všetko nad ten čas je ako v Poľsku hovoríme „solenie śledzia“ (solenie sleďa). Nič to nemení, je to už iba dojazd a skôr ublíži ako pomôže – teda sleď slanší už nebude . Dnes trate nad 80 km jazdím výnimočne. Povedzme na MSR, alebo ak je skutočne krásna trať ako napr. Sudety.

Poďme trochu na tréning...postupne ťa vnímam ako takého tréningového nadšenca cez watty a čísla. Čo je na tom pravdy? Kedy si začal viac riešiť watty a veci s tým spojené?
Moja zábava s trénovaním (teda systém, dlhodobé plánovanie a pod.) začala pred 3 rokmi. Pred tým som jazdil ako sa hovorí na pocit, alebo bral rady od skúsenejších kamarátov. Ešte predtým som čerpal informácie aj z knihy ako je „The Mountain Biker"s Training Bible“ (autor Joe Friel) a samozrejme nechýbala kúpa športtestera. No chýbal plán a pohľad „zvonku“. Ak ide o jazdenie s wattmetrom pod dohľadom trénera, dôvod bol jasný – videl som progres na bývalých tímových kolegoch z Poľska. Tam sa to rozšírilo trochu skôr ako na SVK.

Rovnako som si mohol dovoliť aj kúpu wattmetra a služby trénera. Čítal som veľa článkov a nezabudnem na jednu radu z fóra – žiadne peniaze zainvestované do tej najlepšej výbavy sa nevyrovnajú investícii do trénera (samozrejme z pohľadu výkonu a zlepšenia). Takže wattmeter áno, ale bez toho, aby človek rozumel tomu čo vidí, je to opäť len údaj na cyklopočítači. Môžete trénovať veľmi dobre iba s meračom tepu, prípadne aj bez neho. No wattmeter je vždy najviac efektívna cesta a to platí najmä vtedy, ak máte na trénovanie obmedzený čas.


Rovnako ale vnímam aj tvoj progres, takže rozhodne za tým niečo bude . Aký je tvoj prístup k tréningu, na čo kladieš dôraz?
Som typ jazdca, ktorého treba skôr brzdiť ako motivovať a na drvivú väčšinu tréningov idem s radosťou. Hlavne ma to musí baviť a skutočne si neviem predstaviť robiť to ako prácu. V sezóne trávim v sedle okolo 11 hodín týždenne, čo nepovažujem za veľa (v porovnaní so súpermi). Cítim sa menej unavený ako v časoch, keď som nemal poriadny plán a systém. Rovnako sa ukázalo, že „menej je viac“ a že kvalita prekoná kvantitu.

Ako základ vidím dobre pripravený tréningový plán a disciplínu pri jeho dodržiavaní. Samozrejme treba ho upraviť podľa podmienok, no vždy je potrebné určiť si konkrétne ciele – dlhodobé aj krátkodobé. Pod tým si ale netreba predstaviť len pozíciu na „bedni“. Na začiatok to môže byť kľudne cieľ, že chcem mať čas v priemere o 5-10 % lepší ako doteraz. Keď už plán mám, dôležité je samozrejme ho aj plniť, pracovať na slabinách, komunikovať s trénerom (úprimne) a rovnako ho vedieť upraviť napr. podľa únavy.

Väčšinu času trávim na cestnom bicykli, keď si ale viem „odtrénovať“, rád presadnem na MTB. V sezóne preferujem tréning ráno, nalačno pred prácou. Následné endorfíny z tréningu pomôžu príjemne naštartovať deň a po robote mám čas na „normálny“ život. Štruktúrované tréningy (intervaly) jazdím sám, keď ale ide o vytrvalosť, veľmi rád sa pridám do skupiny. Rovnako mám veľmi rád skupinové mini preteky na ceste (napr. pravidelné Bratislavské UTP).


Čo ty a zimná príprava? Veľmi často ťa vidím najmä na bežkách, na bicykli zase menej . Nie si úplne zimný „rider“ a taktiež sa nebrániš trenažéru.
Keď som býval v Poľsku, jazdil som veľmi veľa aj v zime, no nebavilo ma to. Boli to trochu iné časy, funkčné oblečenie nebolo na takej úrovni ako dnes a bolo drahé (teda stále aj je). Iné športy som nerobil, behanie po betónovom veľkomeste ma nebavilo. Na Slovensku som objavil lyže, bežky, plávanie a teraz v zime mám viac tréningových hodín ako cez leto. Zimné športy mám veľmi rád a niekedy je problém, čo si vybrať...

Najviac mám v obľube bežky, ktoré mi výborne nahradili jazdenie. Okrem plávania, bežiek, behania či posilňovne sa snažím 2 krát do týždňa absolvovať nejaký „štruktúrovaný“ tréning na cestnom bicykli, ktorý veľmi často skončí na trenažéri. Tam mi všetko výrazne spríjemnil „Smart“ trenažér a Zwift. Osobne si myslím, že zima slúži najmä na kompenzáciu po fyzickej a tiež mentálnej stránke. Po dlhej sezóne pretekov je naozaj úžasné kochať sa prírodou pri jazde na bežkách s kamarátmi, bez sledovania tepu a intervalov.

Na bežkách pracuje celé telo, nemrznú nohy ani ruky. Beh v lese je zase super relax a pri plávaní opäť zaťažujem telo inak – tam ma baví posúvanie po technickej stránke. Posilňovňa pre mňa znamená funkčný tréning stability (core) a dáva mi pocit kontroly nad telom, pričom výsledky vidím veľmi dobre na bežkách a pri MTB.

Túto sezónu veľmi často strečujem, čo mi výrazne prospieva k celkovej regenerácii a dobrému pocitu po tréningu. S vekom postupne zisťujem celkový prínos regenerácie, kvalitného spánku a rešpektu voči svojmu telu. Rovnako dávam pozor na detaily – teda ako sedím pri počítači, doma pri čítaní alebo pozeraní TV a pod. No a samozrejme dobrá sauna je čerešnička dobrého regeneračného dňa.


Viem, že si dopraješ aj nejaké tie sústredenia v teple. Kam chodíš a ako vnímaš ich prínos? Dokážu hobby jazdcovi výrazne pomôcť?
Doteraz som vyskúšal Kanárske Ostrovy, Sardíniu, Chorvátsko, dokonca aj Južnú Afriku, no podľa mňa „vyhráva“ Malorka. Kvalitné cesty, cyklistické zázemie, ohľaduplní vodiči, roviny, kopce, priaznivá klíma a to všetko za dobrú cenu. Špeciálnym miestom je pre mňa sústredenie v Baške vode, čo je také spojenie krásneho prostredia s cyklo-kamarátmi. Príde tam pomaly celé „amatérske cyklo-slovensko“ a na žiadnej jazde nie je nuda.

Pre hobby jazdcov je to určite veľmi dobrý spôsob na naštartovanie sezóny. Či už po fyzickej stránke, alebo tej mentálnej, kedy sa tam človek naladí do akéhosi režimu a po návrate domov už to ide oveľa ľahšie. Ak ale človek veľmi v zime nešportuje, je veľmi dôležité sa na týchto sústredeniach nenechať strhnúť...


Stále si zástancom klasických jarných objemov a následne prepínaš v sezóne do intenzity?
Jazdenie v štýle „veľa a pomaly“ bude určite lepšie na začiatku sezóny, ako to zbytočne prepáliť s intenzitou, no mne veľmi pomáha postupne pracovať na všetkých aspektoch kondície (výnimkou je len maximálna intenzita). Parametre ako napr. silová vytrvalosť sa snažím na nejakej úrovni udržiavať aj cez zimu.

Aeróbny tréning vo veľkom mi nejako zvlášť neprospieva, takže ani na sústredeniach nejazdievam 6-7 hod. denne ako v „starých dobrých časoch“. Ešte do konca januára jazdím na bicykli (či trenažéri) iba 2x za týždeň, pričom postupne od februára to začína narastať. Od apríla je to už čisto bicykel, sem tam ešte príde na rad beh alebo posilňovňa.

No a ešte dôležitá otázka, akú dostáva každý pracujúci...ako sa ti darí skĺbiť tréning, prácu a rodinu? Koľko hodín cca tréningu venuješ v týždni?
Keď som pred 4 rokmi menil prácu, jedným z hlavných dôvodov bola väčšia flexibilita a možnosť prispôsobenia môjmu životnému štýlu. To sa nakoniec podarilo a ako som spomínal, trénujem priemerne 11 hodín týždenne. Rodinu som zatiaľ nezaložil, takže tým pádom to nie je problém. Aj môj zamestnávateľ ma v tom podporuje, napr. v zime cez obednú prestávku chodíme spoločne behať a pod.

Aké domáce podujatia a trate preferuješ? Podľa čoho si vyberáš?
Jednoznačne som zástancom technickejších tratí, kde nechýbajú singletracky a pod. Samozrejme nie každá oblasť na Slovensku vie takéto parametre ponúknuť a o to viac si ich vychutnávam. Pritom sa viem ale tešiť aj z tých ostatných. Moje obľúbené maratónske trate u nás sú Košice, Topolčianky, Maríková, Partizánske a hlavne Súľov, ktorý minulý rok ohlásil koniec (dúfam, že si to Slavo Strečanský ešte rozmyslí).

Veľmi ma bavil aj prvý ročník Bratislavského maratónu, ktorý síce nebol technicky náročný, no veľmi rýchly a pretekalo sa po celý čas – tak to má byť. Jednoznačne nemám veľmi rád rôzne štrkové diaľnice a vozenie sa po zvážniciach bez spestrenia.


Ako vidíš trend súčasnej maratónskej scény?
Slovensko má veľmi špecifickú scénu MTB maratónov, ak ide o organizovanie. V zahraničí podobné veci riešia špecializované tímy a spoločnosti. Pokrývajú série pretekov, majú jednotnú organizáciu, sponzorov, web stránku a pod. Prináša to určité výhody, ale rovnako vedia u nás lokálni organizátori vytvoriť niečo ešte lepšie, doslova od srdca. Presne takým príkladom je (bol) Súľovský maratón, ktorý žiaľ zrejme doplatil na svoj úspech.

Veď zorganizovať športové podujatie popri práci je skutočne náročné a obdivujem ľudí, ktorí sa do toho pustia. Ak ide o samotné trate, posledné roky vidím trend postupného skracovania – teda okrem pár nadšencov nemá kto jazdiť tie skutočne dlhé. Príprava dodatočného, napr. 30 km úseku zase nemá pre tak malý počet ľudí zmysel, čo je celkom pochopiteľné.

Čo je ale horšie, tak si všímam trend znižovania náročnosti v oblasti techniky. Možno je to trochu vedľajší efekt úspechu maratónov, keďže pre novým účastníkov to môže byť problém a dôvod už nabudúce neprísť. No našťastie máme aj XCO a dokonca tento rok dve podujatia na úrovni C1. Každý si tak príde na svoje.


A čo zahraničie? Veľmi často ťa vidím aj tam. Ktoré podujatia by si rozhodne odporučil?
Mal som to šťastie skúsiť horskú cyklistiku v rôznych „príchutiach“ a rozhodne odporúčam jazdiť aj mimo Slovenska. Človek tak získa iný, svieži pohľad, ocení čo doma máme a rovnako zistí, čo by sa dalo spraviť lepšie.

Rozhodne odporúčam skúsiť aj poľské maratóny v kopcoch, napríklad etapáky ako Beskidy MTB Trophy, Bike Adventure či Sudety Challange a to nehovorím len preto, že som Poliak. Inak vždy ma prekvapí nízka účasť Poliakov na Slovensku a naopak, pričom to máme k sebe pomerne blízko.


Veľké dobrodružstvo sú české Sudety alebo Malevil Cup. Rovnako stojí za vyskúšanie aj niečo zo série Kolo Pro Život, aby človek videl, ako sa organizuje pre tisíce. V Maďarsku je hneď za hranicami výborný Duna Marathon v malebnom údolí Dunaja pri Vyšehrade. Keď sa pozriem trošku ďalej, tak sú to samozrejme podujatia v Alpách ako Transalp, Alpentour, Salzkammergut Trophy a iné.

Tu platí ale zvoliť si radšej dlhé trate, kde sú tie najkrajšie úseky. Rovnako Sella Ronda Hero posunie u každého význam slova „poriadna nálož“. A ešte spomeniem jednu srdcovku. Tou je 4-dňový festival na Garde, kde je na záver parádny maratón.


No a ešte k etapovým pretekom, ktoré sú veľmi často organizované pre dvojice. To je neskutočný zážitok a príležitosť dozvedieť sa o sebe viac. Tam sa ráta každý detail - príprava, technické zázemie, odolnosť, schopnosť zvládať bolesť, odolávať nepriaznivému počasiu a pod. Človek sa dokáže doslova vybičovať a hlavne nejazdí len za seba. Nechceš sklamať kamaráta, čo pridáva krídla.


Čo by sa podľa teba dalo spraviť lepšie u nás, ak to porovnáš? Predsa len terény rozhodne máme veľmi dobré...
Určite propagácia – veď v porovnaní so „svetom“ sú naše terény a trate naozaj jedinečné. Určite by som privítal trochu viac technické trate. Rovnako ma štve byrokracia a neochota zo strany štátnych inštitúcií pomáhať z dôvodu, že je víkend. Občas sa pritrafí aj zdĺhavý proces prezentácie, či samotného prihlasovania. Ale zrejme najčastejšou slabinou býva občasné slabé značenie.

Minulý rok bola aj exotika v podobe Collin Mayer Tour na Mauríciuse. Aké sú dojmy z tohto podujatia a čo ťa najviac zaujalo?
Collin Mayer Tour bolo fantastické dobrodružstvo - preteky na záver sezóny spojené s dovolenkou. Už pár rokov som závidel, keď som sledoval fotky kamaráta Andreja Kubiša, až som sa nakoniec vybral. Štartoval som v kategórii jednotlivcov a doniesol si späť nádherné spomienky – doslova jedno veľké dobrodružstvo.

Prejazdy cez územie krásnych parkov, stáda antilop, ktoré križujú cestu, občas prebiehajúce opice, prejazdy cez pláže, skalnaté kopce a v pozadí modrý oceán. Pripadal som si ako Jack Sparrow . Rovnako aj spôsob pretekania je iný... vulkanický povrch spôsobí, že aj na fulle si poriadne „vyklepaný“.


Poďme trochu k bicyklu... preferuješ celoodpružený 29 palcový bicykel a späť už zrejme nepôjdeš. Čo ti full prináša? Čo hovoríš na moderné geometrie a „technológie“? Ide to dobrým smerom?
Na 29 palcový full som prestúpil rovno z hliníkového 26 palcového hardtailu. Bol to prestup ako z favorita do mercedesu. Takže nie, určite sa nevrátim. Full na veľkých kolesách mi prináša úplne inú ovládateľnosť, schopnosť ľahko prejsť cez prekážky, umožňuje pedálovať a zrýchľovať aj tam, kde súperi na HT bojujú, aby sa udržali v sedle. Samozrejme je tam trošku nevýhoda v hmotnosti (cca 1 kg) a možno aj v celkovej tuhosti, čo je cena, ktorú rád zaplatím.

Vedel by som si ale predstaviť jazdiť väčšinu maratónov u nás na 29 palcovom HT. Ale zase by som prišiel o tú radosť z jazdy, ktorú mi bicykel s tlmičom prináša. Ak ide o geometrie a vývoj, ten je priamo naviazaný najmä na trate svetového pohára, ktoré sú stále technickejšie – a to mi vyhovuje. Aktuálne jazdím na bicykli Scott, model Spark a sedí mi výborne. Oceňujem najmä ovládateľnosť, obratnosť a tiež priľnavosť plášťov s nízkym tlakom, ktoré vozím na karbónových kolesách. Možno si veľa ľudí pomyslí (ja občas taktiež), že veľa vecí je len marketing.

No keď to človek skúsi, po čase prizná, že dnešné bicykle sú skutočne rýchlejšie a bezpečnejšie ako staršie modely. Stačí sa len pozrieť na vývoj u svetovej špičky v intervale po 5 rokoch a vidieť obrovský progres – po stránke technickej a žiaľ aj finančnej. Plne funkčný celoodrpužený bicykel (žiadny extrémny ultralight) s diskovými brzdami, širokými gumami a teleskopickou sedlovkou váži to isté ako pred 20 rokmi hardtail na ráfikových brzdách, úzkych riaditkách a plášťoch. O rozdiele v priechodnosti, ovládateľnosti a komforte ani nehovorím.


A čo výbava a komponenty... na čo kladieš najväčší dôraz?
Ak ide o nové technológie, nie som úplne „early-adopter“ - teda nejdem hneď do všetkého nového. Než sa rozhodnem, vždy sa najprv pozriem na funkčnosť, zistím skúsenosti ostatných, pozriem internet a pod. Ešte 3 sezóny dozadu som jazdil na 2 prevodníku a na jednoplacku som preskočil až keď prišla kazeta 10-50 od SRAM-u. Jej rozsah už považujem za dostatočný pre MTB a moje potreby. Samozrejme chcem mať čo najľahší bicykel, ale nikdy nie na úkor odolnosti a funkčnosti.

Väčšina „light-bikov“ vyzerá síce dobre na fotkách, ale s jazdou už to môže byť horšie. Mám rád vychytávky a „smart“ riešenia ako Dynaplug, doplnky schované v ráme a pod. Čo sa týka oblečenia, toho mám plnú skriňu a vybavil som sa pre každé teploty a počasie. Funkčné, dobre padnúce a pekne zladené oblečenie vie naozaj zmeniť zážitok z jazdy. Najmä na cestnom bicykli sa snažím držať hesla, že keď to nejde, nech to aspoň dobre vyzerá. „Velominati rules“ je moja biblia .


Viem, že si jeden z mála jazdcov, ktorí dokážu výborne jazdiť a pritom majú diabetes, teda cukrovku. Čo to všetko obnáša a na čo si musíš dávať pozor?
Mám cukrovku typu 1, môj pankreas nevylučuje inzulín a teda musím mať pod kontrolou hladinu cukru. Inak povedané, musím držať diétu a pichať si inzulín. Toto ochorenie prináša určité obmedzenia, ktoré sa však dajú minimalizovať pomocou disciplíny a plánovania. Musím presne naplánovať kedy, čo a koľko zjem - najmä pred tréningom, nakoľko fyzická záťaž zväčšuje potrebu cukru. Následne je tomu potrebné prispôsobiť dávku inzulínu.

Ono udržovaniu optimálnej hladiny cukru v krvi veľmi prospieva dobré stravovanie a najmä športovanie. Následne mám potom akési „okná“ počas dňa, ktoré sú vhodné na tréning. Strava, ktorú mám je založená na sacharidoch s nízkym a stredným glykemickým indexom a teda vhodná aj pre vytrvalostné športy, či všeobecné zdravie. Posledné 2 roky používam zariadenie typu CGM (kontinuálne meranie glykémie), vďaka ktorému vidím celý čas presnú hladinu cukru na hodinkách alebo v mobile.


Čo by si poradil ľuďom, ktorí majú podobný problém a chcú začať viac športovať?
Zdravie je vždy na prvom mieste, teda najskôr treba mať pod kontrolou vlastné telo a vedieť, čo sa s ním deje. Je potrebné dobre poznať seba, signály ktoré telo vydáva a postupne zaraďovať šport a vnímať, ako sa to všetko jeho vplyvom mení. Existuje veľa skupín na internete (napr. tudiabetes.org), či na sociálnych sieťach a tam všade sa dajú získať informácie.

Je dobré si pozrieť, ako to robia iní, napríklad aj členovia cyklistického tímu akým je Novo Nordisk – ten je špecifický v tom, že v jeho radách jazdia iba cyklisti s cukrovkou. Rovnako by som odporučil investíciu do zariadenia typu CGM (pre diabetes typu 1 a 2), ktoré ale žiaľ nie je preplácané poisťovňou.


Tak a teraz dôležitá otázka na záver. Kto si zaslúžil viac vyhrať Milano San Remo 2017... Sagan či Kwiato? .
Ach jaj, to bol flame. Keby to bolo o zásluhách v propagácii cyklistiky, mal by to dostať Fantozzi . V samotnom špurte som nevedel, komu budem fandiť a zostal som trochu prekvapený, keď som sa počul kričať - „ideš Peťo“. Asi som sa znaturalizoval. Konečný výsledok ma aj tak potešil a je to celkovo pre mňa super situácia, keď obaja majú šancu. Viem, že vyhrá jeden z „našich“.


Vďaka za rozhovor a držím palce v sezóne 2019. A snáď si opäť doprajeme aj nejaké „súboje“ priamo na trati...