Grossglockner - ''len'' 18x Braunsberg
Keď príde na ťažké výzvy, som rada sama. Moje tempo, moje krízy. Nechcem sa starať o niekoho ďalšieho. Tak to má vraj aj Lucy. Možno práve preto urobíme obe výnimku? Poďme Grossglockner!
V piatok poobede sme naložili dva biky, dva variče, moka konvičku na kávu, stan a vyrazili sme do Zell am See. Volali sme do kempov a povedali, že tak neskoro prísť nemôžeme, že máme prísť okolo štvrtej najneskôr - haha. Našli sme miestečká, kde by sme mohli bivakovať, ale keď sme dorazili do mesta, tak sme sa k nim nevedeli autom dostať. Skúsili sme teda ešte na „blint" kemp, už zatvorený, ale zatvárajúci personál nám dovolil sa rozložiť. Kempovacie miesta sú vedľa cesty, kde chodia ťažké autá. Budili sme sa každú pol hodinu. Stan nám nakázali dať pod reflektor, takže svetlo silnejšie než polárny deň v noci na Islande.Ráno kávička, teplé raňajky (vraj to vyzeralo ako hostina pre celú rodinu, priznal nám neskôr sused cyklista) - ale na túto časť dňa sme sa veľmi preveľmi tešili. Trasa bola „jednoduchá”, hore na Grossglockner.
Zell am See - Fuscher Törl
Z kempu nám fúkal vietor do chrbta. „Fičali sme jak rakety". Dalo nám to sebavedomie, že dnes máme sily na rozdávanie aj veteránom (autám, nie dôchodcom). Nebolo príliš teplo, ani zima, stúpanie celkom rozumné - očakávateľný mordor, ale zvládnuteľný. Studený vzduch som cítila až v chrbte, bála som sa, že prechladnem. Ale dýchanie nosom nestačilo. Každá „hairpin" zákruta (a že ich nebolo veľa) bola odmenou. Na chvíľu sme mohli preradiť na vyšší stupeň. Čím vyššie sme boli, tým viac sme sa cítili ako v nebi - „panoramata” sa otvárali, počasie bolo ako vymodlené.Konečne sme po 3 hodinách stúpania (Strava segment) dosiahli prvý vrchol, prvá odmena, už sme niekde. Vlastne som úplne nevedela, aký profil náš výlet má, radšej som to nepreháňala s plánovaním, aby som si to nerozmyslela. Pozdával sa nám Edelweißspitze, jemná 14 %+ zachádzka. Sľúbili sme si, že ho dáme na ceste späť.
Grossglockner - checked
Lenže to sme ešte len v polovici! Ten bolestivý mordor náš ešte len čakal. Po jemnom zjazde, tuneloch a neskutočnej premávke, keď som mala pocit, že dýcham priamo z výfuku, sme teda stáli pod ním. Posledné stúpanie na Grossglockner. A ja som mala strach. Raz v živote som dala viac ako 2 000 výškových. Čo keď mi dojde, čo keď budem mať krízu? Keď vyjdeme hore, bude ešte treba vystúpať cez sedlo späť. Ale išli sme, vždy sa vieme otočiť. Lucy mi hlásila, koľko ešte Braunsbergov. Už len menej ako dva. Už len jeden Braunsberg. Posledné stúpanie mi radšej ani nehlásila, akú má farbičku. Zvládli sme to! Sme na preplnenom parkovisku s obrovským preskleným parkovacím domom veľkým ako Eurovea. Ale brutus. Jazdíme rok, Lucy rok a pol na biku. Sme super. A tie panoramata! Škoda len, že sme nestretli svišťov, viezla som im sušené mango.„Už len späť... “
...už len dve stúpania po ceste „dole”. Jedno za nami, ešte posledné. 7 km/10 % s posledným 1,5 km v galérii mal 24,5 %. A sme hore. Kašleme na Edelweißspitze. Na tom istom mieste berieme späť sľub, ktorý sme si dali. „Obalíme sa” do všetkého, čo máme. Ja si pod dres hodím odpadkové vrecko - testujem novú ultralightovú výbavu. Vôbec mi nebolo chladno, vrecko neprefúklo + je ľahké, že ani neviete, že ho veziete hore. Zjazd od Fuscher Törl večer bol super, áut málo, cesta hladká, za 46 minút sme dole (zdá sa mi to ako 20). Nemáme chuť nič variť, nič robiť, ležkať a spať.Ale bolo to super, zvládli sme to, vlastne celkom „na pohodu”. Len moja neistota, či to JA dám, bola vyčerpávajúca. Lucy mala silné nohy, silnú hlavy, veľa trpezlivosti. Ako som kdesi čítala: Bolesť je nevyhnutná, utrpenie je voliteľné. Bolelo to, ale netrpeli sme. Užívali sme si „panoramata”, kravky, zelené kopce, mňamky a seba.
Celkovo sme dali 102 km/3 280 km. Záznam z výletu nájdete v sekcii Výjazdy. Máte aj vy nejaké „hacky”, ako moje vrecko, smiešne/nesmiešne?
Komentáre Zobraziť komentáre (20)