Rozhovor: Michaela Masariková – outdoor a dobrodružstvo má v krvi

Aké je to dať výpoveď, rok sa túlať po svete a skončiť v MTBIKER tíme? Nielen to nám prezradí naša nová posila Miška.

Jedna kolegyňa raz povedala: „Tieto naše rozhovory sú super, aspoň spoznáš kolegov.“ V rámci firmy máme veľa pozícií, na ktorých ľudia pracujú z home office, a tak sa nestretávame často. Tak isto je to aj s našou Miškou, ktorá pracuje na zákazníckej podpore. Musím povedať, že som vedel, ako má rada prírodu, hory… Ale vďaka rozhovoru som bol prijemne prekvapený, čomu všetkému sa venuje.

Predpokladám, že veľkú časť ľudí v živote napadlo dať výpoveď a užívať si chvíľku bez práce. Vymyslieť si nejaký trip, dobrodružstvo… Píšem to preto, lebo v tomto rozhovore sa dozviete, ako sa to dá. Rozhovor... Ono ani veľa otázok nebolo treba. Miška sa pekne rozpísala. Mne osobne sa páčilo, ako odpovede išli spontánne od srdca.


Ahoj Miška, na úvod, ako to už klasicky v našich rozhovoroch býva, by som ťa poprosil, aby si sa pár vetami predstavila.
Ahoj, ďakujem za možnosť predstaviť sa. Tak poďme na to. Som Kysučanka žijúca v Žiline. Dôvody sú jasné – bližšie ku skalám a preč z kolón. Milujem hory a aktivity v nich, psíky, srdečných ľudí, suché víno, horkú kávu a horké pivo. Ale o tom teda viac nižšie, poďme k tej práci.

Členom nášho tímu nie si až tak dlho. Odkedy teda? A ako si sa dostala do MTBIKER-u?

Keďže som mala nízky rozpočet, prespávala som kade-tade, zväčša zdarma.

Ako väčšina detí, ktorá s „lepšími“ známkami ide na gympel a po ňom na univerzitu, ani ja som nebola výnimkou. Študovala som v Žiline a po ukončení inžinierskeho štúdia som si našla prácu v odbore. Väčšia zodpovednosť, slušný plat, skvelí kolegovia, čo viac si priať? Ibaže po pár rokoch sa vo mne ozvala túžba po dobrodružstve. A tak byt išiel do nájmu, v práci som sa rozlúčila – ešte doteraz sa usmievam, keď si spomeniem na kyticu z vklínencov, ktorú som dostala od kolegov.

Po roku „slobody” som sa začala obzerať za prácou. A ako som našla prácu v MTBIKER? Jednoducho. Môj priateľ predtým, než sa stal závislým na lezení, tak bol závislý na bikovaní. Takže videá MTBIKER u nás frčia pri káve veľmi často. A tak pár klikov cez stránku ma doviedlo aj k voľnej pozícii pre MTHIKER. Potom už len veľmi príjemný pohovor a od jari tohto roka som tu.


Ešte predtým si ale „zdrhla do sveta“. Opíš nám toto obdobie, alebo lepšie povedané dobrodružstvo, ako si to sama vyššie opísala.
Prvá zastávka bola v Bosne a lezeníčko v okolí Mostaru. Dlho som sa doma neohriala a kúpila sezónku na takmer celé rakúske Alpy, kde som prelyžovala desiatky stredísk po zjazdovkách aj vo freeride. Keďže som mala nízky rozpočet, prespávala som kade-tade, zväčša zdarma. Napríklad na Mölltaleri sa ma ujala rodinka z východu a nechali ma prespať na karimatke v kuchyni. Veľmi milí ľudia. Jar priniesla vtipné okamihy, keď som priamo z Kitzsteinhornu cestovala domov vymeniť kufor a naspäť na diaľnicu smer chorvátske a slovinské skalky.


Ďalšia zastávka bola Malta na štýl lezecky a tulácky. Prespávanie v jaskyni a nočné „boje“ s čajkami sa mi tiež hlboko vryli do pamäti.

Rada sa učím nové veci a ešte ak sú to také, ktoré využijem v práci aj v súkromí, tak nie je o čom.

V lete sme sa boli schladiť do talianskych Dolomitov. Rozpočet bol 200 € na dva týždne so všetkým. Človek by ani neveril, že sa to dá. Spanie v kufri auta, kúpanie sa v potoku z ľadovca a aktivity ako napríklad lezenie, za ktoré sa neplatí, ti to dovolia.

Po schladení sa nám zažiadalo slniečka a plaviek, a tak sme sa vybrali do okolia Gardy, kde som si aj vyskúšala svoje prvé DWS - lezenie nad hladinou bez istenia. Svoje lezecké, lyžiarske a skialpové výlety som zavŕšila spoznávačkou Thajska.

Je úžasné vidieť, ako sa žije v rôznych kútoch sveta. Potom si človek aj viac váži, čo má doma. Napríklad, ja som najviac vďačná za štyri ročné obdobia, keďže v každom nachádzam iný pocit radosti.

Po krásnom roku plnom slobody som si povedala, že je čas nájsť si prácu. Vedela som ale, že v priemyselnej firme dlho neprežijem. Stále ma to ťahalo k outdooru. A síce učím v zime lyže a počas roka lezenie, chcelo to nejakú stabilnú základňu.


Ešte sa k tomu vrátime. Chvíľku ťa vyspovedám pracovne. Pracuješ u nás na zákazníckej podpore. Máš už skúsenosti s podobnou pozíciou? Čo všetko obnáša takáto práca?
Skúsenosti s prácou s ľuďmi mám práve z lyžiarskej a lezeckej školy. Avšak vyslovene so zákazníckou podporou nie, naopak, zatiaľ som vždy pracovala s dodávateľmi.

A čo práca obnáša? Podľa mňa je asi najdôležitejšie, aby človek od nás odchádzal spokojný. A teda musíš byť ochotný, priateľský, ale aj „nad vecou“, ak práve komunikuješ s nie príjemným zákazníkom. Našťastie je výrazne viac tých priateľských, čo chápu, že aj keď sa niečo pokazí, vy za to nemôžete a chcete im pomôcť.

Vieš nám aspoň zhruba priblížiť, koľko e-mailov a telefonátov vybavíš za deň a celkovo spolu s kolegami? Bavme sa o nejakom sezónnom dni, kedy je toho pochopiteľne viac ako mimo sezónu.
Je to veľmi ťažká otázka. Totižto sme nastavení na kvalitu, nie kvantitu, a preto čísla závisia od toho, aké prípady za deň riešiš. Ak sú to len jednoduché zmeny v objednávkach a nemáš v ten deň telefonickú linku, vieš sa pohybovať aj pri číslach 50 až 80 za deň. Ak však máš linku alebo riešiš stratenú zásielku, komplikovanú reklamáciu alebo poradenstvo pri výbere produktu, čísla sú výrazne nižšie.

Celkové čísla za tím by som rada nechala na našu šéfku Táničku, s ktorou, dúfam, bude rozhovor tiež.


Určite v blízkej budúcnosti vyspovedáme aj Táňu. Preferuješ komunikáciu cez e-mail alebo telefón? Stala sa ti už nejaká vtipná príhoda, s ktorou by si sa rada podelila?
Aj keď mám veľmi rada ľudí a rozhovory, určite je jednoduchšia písomná komunikácia.

Až do absolvovania inštruktorského kurzu som si myslela, ako super jazdím.

Vtipné príhody prichádzajú denne. Ale táto sa mi vryla do pamäti najviac. Raz chcel jeden pán poradiť s produktom. Nadiktoval mi ID číslo, hľadám a nič. Nadiktoval presný názov a stále nič. Pokúšala som sa ho presvedčiť, že u nás produkt nemáme. Stále bol ale tvrdohlavý, že on to má teraz pred sebou. A teda ako poslednú možnosť mi napadlo sa opýtať, či MTBIKER je naozaj stránka, na ktorej sa nachádza. Samozrejme, že nebol u nás, heh. Takže sme sa zasmiali a rozlúčili.

Vedela by si si v rámci firmy predstaviť aj inú pozíciu? Alebo by si nemenila? Má tvoja pozícia z tvojho pohľadu výhody? Napríklad home office, vieš si pracovný čas rozdeliť v rámci dňa?
Pracujem v super firme s ešte lepšou „šéfkou“, takže mám výhod a výhod. Mať možnosť pracovať z home office a zariadiť si deň ako potrebuješ, je naozaj veľká výhoda. Ak práve v práci niečo nehorí, ideš si napríklad zabehať a večer dorobíš. Zákazníci sa tiež veľakrát potešia, keď dostanú odpoveď trebárs aj cez víkend. A keďže som už „Solinkárka“ a do predajne to mám päť minút chôdzou, kedykoľvek môžem pracovať aj odtiaľ.


Ďalšie veľké lákadlo sú aj zamestnanecké zľavy. Veď kto robí horolezectvo, lyžovanie, skialp, beh, turistiku a ešte aj bike, vie, že „matrošu“ nikdy nie je dosť. A posledná, pre mňa najvýznamnejšia výhoda, sú školenia. Rada sa učím nové veci a ešte ak sú to také, ktoré využijem v práci aj v súkromí, tak nie je o čom. Byť tri dni v Jesenníkoch s „Petzlákmi“, dva dni na Martinkách s ľuďmi zo Singing Rock a podobne, je ozaj sen.

Čo sa týka pozícii vo firme, viem si predstaviť aj inú, kde by som sa sama sebe hodila viac. Ale zatiaľ som spokojná tu, kde som a uvidíme, čo prinesie čas.


Vrátime sa k osobnému životu. A je teda o čom rozprávať. Vezmeme to od útleho veku. Ty, šport a iné hobby – ako by si to popísala od detstva po súčasnosť?
Nepatrím medzi športovcov, ktorí robia outdoorové aktivity od detstva. Mamina ma viedla skôr umeleckým smerom, za čo som jej veľmi vďačná. Hrávala som deväť rokov na klavíri, chodievala na koncerty. Účinkovala som aj v muzikáli. Tancovala som. Samozrejme všetko malo lokálny charakter.

Na prvom stupni som pričuchla ku kolektívnym športom a z nich som si vybrala basketbal. Ten sa stal súčasťou môjho najbližšieho desaťročia. A ako teraz po práci vždy riešime, na ktorú skalu ideme, vtedy sme riešili, či si ideme „zahádzať“ alebo zahrať streetball.

...keď prší, idem sa potešiť na boulder na „umelke“. Keď je pekne, vybehneme na skaly.

K lyžovaniu, ako k jedinému outdoor športu, ktorý robím od detstva, som sa dostala tak, že moju spolužiačku učil oco lyžovať a ja som to veľmi chcela skúsiť. A tak som vyprosila doma našich, nech mi kúpia lyže.

Aj keď na trhu už boli carvingové lyže, ja som dostala ešte tie rovné paličky, že čo ak ma to nebude baviť. A tak poďme na svah. O lyžiarskych školách sme ani nevedeli, že existujú a určite boli drahé a nie bežné ako dnes. A tak pri prvej jazde kotvou mi asistoval kamoškin otec. Pár pádov a už ma nechal samú sa všetko učiť. Až do absolvovania inštruktorského kurzu som si myslela, ako super jazdím.


Na vysokej škole prišiel malý zvrat. Čo ťa viedlo k zmene „životného štýlu“ na outdoor športy?
Po maturite sme sa všetci rozpŕchli a už nebolo možné pravidelne zostaviť partiu na basket. Bol čas obhliadnuť sa po niečom novom. Mala som veľké šťastie a zoznámila som sa so staršími turistami. Zobrali ma na prvú návštevu Tatier na chatu Plesnivec a vtedy som si uvedomila, že s tým nikdy nechcem prestať. Najkrajšie na tom je, že aj keď tam idem po stýkrát, stále je to silné.

Po prejdení viacerých dostupných vrcholov ma to lákalo na tie nedostupné. Počas zostupu zo Satana dole Mlynickou dolinou som videla zavesenú lezkyňu na Stene pod Skokom. A tak som sa dala do reči s jedným kolegom z práce a dohodli sme výmenný obchod. Učila som jeho deti angličtinu a on mňa na oplátku učil liezť. No a už keď poznáte jedného, zajtra poznáte druhého a už to s vami ide. Dnes takmer ani nemám vo svojom okruhu ľudí, ktorí nelezú. Lezenie sa stalo prirodzenou súčasťou môjho života.

Presťahovala som sa kvôli lezeniu do Žiliny, čo je určite najvýhodnejší východiskový bod pre „skalkára“ alebo teda skalného lezca, keďže autom do hodiny viete navštíviť najmenej desať lezeckých oblastí. „Za domom“ mám aj super lezecké stienky. Nedávno som absolvovala inštruktorský kurz lezenia a pôsobím aj v žilinskej K2, kde som v zime viac ako doma. Vďaka lezeckej komunite som sa dostala aj ku skialpovaniu. A nikdy sa neviem rozhodnúť, či Tatry ľúbim viac lyžiarsky, turisticky alebo lezecky.


Pobavme sa trošku viac o lezení. Aké zaujímavé miesta si navštívila?
Lezenie milujem na každý spôsob. A teda, keď prší, idem sa potešiť na boulder na „umelke“. Keď je pekne, vybehneme na skaly. Ak máme chuť „drtiť“ ťažšie cesty, vyberáme vápencové alebo zlepencové oblasti, ktoré mi lezecky sedia najviac. Ak máme chuť spoznávať nové oblasti a spraviť si krásny víkend pri ohni, víne a skale, vyberáme oblasti ďalej od Žiliny a pokojne aj skalu z andezitu, akou je napríklad Kalamárka.

Rada by som spomenula moje „naj”. Najobľúbenejšia - Porúbka, lebo je to taká tá „naša“ domovská. Najkrajšia - jednoznačne Súľov. Najlepšia štýlom lezenia (pre mňa) - Prečín. Ďalšie veľmi pekné - Manín, Repiská, Turniská, Komjatná a Kalamárka. Najobľúbenejšia zahraničná - jednoznačne talianske Arco, kde som za posledný rok bola trikrát, a to si vždy hovorím, že nebudem navštevovať rovnaké miesta, heh.


Z tatranského tradičného lezenia ma určite najviac uchvátila južná stena Kežmaráku, ktorú som liezla cestou Obrovský kút. Stenu by som si rada zopakovala aj po platni, a teda uvidíme, či do toho „dorastiem“. Ďalšia chuťovečka je určite západná stena Lomničáku, kde som si dovolila aj ja kúsok „potiahnuť po vlastnom“ v ceste od Puškáša.

V budúcnosti mám v pláne vyskúšať aj ostatné druhy lezenia, ako napríklad lezenie ľadov a mixov. No mám rada vo všetkom postupnosť a nechápem ľudí, ktorí dnes prvýkrát lezú na umelke, zajtra na skale a pozajtra ľady v Tatrách. Myslím, že potom horská služba nevie, čo skôr. A tomuto sa chcem vyvarovať. Okrem toho, zimu aj tak najradšej trávim na lyžiach.


Popri práci v MTBIKER-i stíhaš byť ešte inštruktorkou lyžovania a lezenia. Nie je to časovo náročné popri práci a všetkých koníčkoch?
Ja deti fakt zbožňujem, najmä tie „svoje“, ktoré si na tréningoch postupne formujeme. Je s nimi veľká sranda. A teda táto práca ma priveľmi nevyčerpáva. Avšak časový „fond“ neoklamem a určite sa budem musieť niečoho vzdať.

Miške by som doprial, aby sa nemusela vzdať ničoho – naopak, aby stihla ešte viac. Viem, že je to skoro nemožné, nakoľko sa venuje naozaj veľa veciam naraz. Hlavne nech sa jej darí v práci, v osobnom živote a na horách bez úrazov.

Spoznaj našich ďalších kolegov

• Marek Okrucký – cesta, MTB, outdoor, predajňa, bikefitting
• Legenda hovorí, že bez Imra by nebol MTBIKER tým, čím je
• Začať to môže aj brigádou, Matej je dobrý príklad
• V Hrádku si našla prácu i lásku Henrieta Masárová
• Jozef Dodo Ondič - o tovar na shope je postarané majstrovsky
• Z džungle veľkomesta, cez Vietnam až do Hrádku - Jaro
• Keď je bicykel tvoj najlepší kamarát - Andy
• MTHIKER a outdoor očami Andrei
• Blondína z Londýna alebo aj žena hôr Veronika
• Turistika, bike, skialp, bežky… a to nie je všetko u Mirky
• Najvernejší hrádocký brigádnik Erik
• Prečo treba dizajn webu meniť a zlepšovať, porozprávala Karina
• Skladové priestory má pod palcom Josty