Rozhovor: Veronika Hargašová - cez Kilimanjaro, Peru a Londýn až do Hrádku

Prečo si dobrodružná duša, ktorá strávila prevažnú časť svojho života za hranicami našej vlasti, vybrala prácu u nás v expedícii? Takto vyzeralo Veronikine putovanie.

Veronika je najnovší prírastok do MTBIKER tímu v Hrádku a jej cesta ku nám sa trošku naťahovala, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Nemyslite si, že je to nejaká čerstvá posila, ktorá sa u nás ešte poriadne neohriala. Má už jednu sezónu za sebou. Sezónu myslím cyklistickú a zároveň u nás aj pracovnú. Nestihla síce začiatok minulého „crazy" roka, ale mesiace, kedy treba makať na plné obrátky, už absolvovala. Doletela k nám priamo z Londýna, aby nám pomohla . Ďakujeme jej za to, a takisto za zážitky, o ktoré sa s nami delí.


Ahoj Veronika, členom nášho tímu si pomerne krátko. Čo ťa ku nám priviedlo?
Pravdupovediac, ani sama neviem. Dostala som sa k vám celkom náhodne. No… možno to náhoda ani tak nebola a malo to tak byť. Osud mi vás privial do cesty. Alebo osud privial mňa vám do cesty? Každopádne som za to vďačná.

Po príchode domov som nemala poňatia, čo so mnou bude, proste taký menší stres v živote človeka, čo sa chce zase raz niekam začleniť. Hlavne do spoločnosti, čo vám je tak blízka, no zároveň aj ďaleká. Vedela som, že chcem robiť niečo, čo ma bude baviť a napĺňať, niečo, k čomu mám blízko. Nezáležalo mi ani na finančnom ohodnotení ani na pozícii. Dôležité pre mňa bolo prostredie, ľudia a to, ako sa tam budem cítiť. To boli moje hlavné priority.


Takáto zmena v živote je asi veľký stres. Ako sa ti darilo znova zapadnúť do kolobehu slovenského života?
Nebolo to vôbec jednoduché. Plán bol kúpiť si nový bicykel, a s ním hľadať komunitu ľudí, kde by som mohla niekoho nového spoznať. Jednoducho stretnúť ľudí s rovnakým koníčkom, zámerom, mysľou. S kým by som mohla niekedy niekam vyraziť a hlavne byť v kolektíve. Nájsť si zase nových priateľov a kamošov. A tak sme sa Ja a MTBIKER po prvýkrát stretli a to som ešte vôbec netušila, kto táto firma je a kde sa vôbec nachádza. Klikla som na „kariéra” a odtiaľto to už išlo rýchlo. Od srdca som napísala „Cover Letter" a spolu so životopisom to poslala na uvedenú adresu, a obratom sa mi ozvali. Celá nervózna som išla na pohovor a odvtedy som tu, teda skoro odvtedy.

Aká je tvoja pozícia v MTBIKERi? S čím sa tu denne stretávaš?
Moja pozícia je expedičný pracovník a denne sa tu stretávam s mnohými milými a zábavnými ľuďmi. . No samozrejme sme tu hlavne pre to, aby sme expedovali všetko to, čo si zákazníci objednajú, čo najrýchlejšie. Práca je tu rôznorodá. Sme veľmi dobrý tím a snažíme sa každý každému nejakým spôsobom pomôcť, keď treba. Takže ak treba vykladať dodávku, tak vykladáme dodávku. Ak treba tú dodávku zase naložiť, tak dodávku naložíme. Keď príde tovar a treba ho skontrolovať a naskladniť, tak robíme zase to. Naozaj sa tu človek nenudí, práce je tu každý deň dosť. No a keď treba uvariť guláš, tak uvaríme aj guláš. Teda, naši miestni šéfkuchári uvaria guláš.


Môžem potvrdiť, podarilo sa mi ochutnať. Rukami ti prebehlo už veľa balíkov, komponentov, oblečenia... Je niečo, čo nerada/rada balíš? Možno nejaká kuriozita s tým spojená?

A tak som sa ja, dievča z Cetuny, vybrala do Ameriky zarábať veľké peniaze.

To áno, a vo veľa prípadoch som si teda už niekoľkokrát povedala, že „Chvála Pánu Bohu, že toto ide na osobný odber.” Napríklad detská sedačka alebo stojany. To sú také veci, kde je problém nájsť vhodnú krabicu. Kuriozity ani veľmi nie, skôr komponenty, čo nemám tušenie, na čo slúžia, alebo produkty, čo čakáš, že budú mega veľké podľa obrázka a oni sú to mini „pidi" vecičky. Sem-tam sa tiež doberáme, keď príde k baleniu balíkov a celkom sa aj zasmejeme. Každý je individuálny a máme svoje baliace techniky. Niekedy pozrieš na balík a vieš presne, kto ho balil. Inokedy sa zase doberáme, kto by ako zabalil určitý produkt. Ja vždy prídem a spýtam sa: „baby, toto by ste dali do obálky alebo do krabičky?” Lenka, moja kolegyňa, má vždy jasnú odpoveď: „no, ja by som to dala určite do krabičky” .


Prezradím, že ťa občas vidím v sklade pri oblečení, ako si tam všeličo pozeráš a skúšaš. Sú značky alebo celkovo veci, ktoré obľubuješ, prípadne vieš odporučiť čitateľom?
Ja a v sklade niečo skúšať a prezerať? No tak to si si ma asi s niekym pomýlil. Dobre, priznávam sa. V sklade som dosť často s hlavou v nejakom tom regáli. Poviem vám, byť priamo pri zdroji vôbec nie je ľahké. Ono, odolať nie je ľahké, keď to máte všetko tak rýchlo dostupné. Tam už nie je cesty späť. Tie veci na vás proste hovoria. Máme veľmi veľa značiek, to znamená, že každý si tam niečo nájde. Moje obľúbené sú Craft, Silvini a Northfinder. Zaujali ma tým, že sú jednoduché, cenovo dostupné, funkčné ale hlavne mi vyhovujú veľkostne. Z tých drahších značiek Sportful a Black Diamond.


Naposledy sme publikovali článok s naším šoférom Lukášom alias Šukalom. Dozvedeli sme sa, že je to taký tunajší zabávač. Všeobecne vládne v sklade dobrá nálada, občas je aj hudba na môj vkus dosť nahlas. Ako sa ti pracuje v tomto kolektíve?
Áno, Lukáš je taký náš miestny zabávač, no v celom areáli v Hrádku vládne dobrá nálada. Teda, tak to vnímam ja. Máme veľmi dobré pracovné prostredie. Celkom dosť sa nasmejem počas pracovnej doby, keď mám pravdu povedať. Je nám tam veselo a hudba nahlas mne nevadí. Nahlas je väčšinou vtedy, keď tam hrá nejaký dobrý „tune". Lepšie sa nám vtedy pracuje.

Hudbu teda pre lepší pracovný výkon budem vnímať pozitívnejšie. Viem, že pomáhaš aj s prekladom zahraničných článkov. Už si aj článok napísala i keď na svoju publikáciu ešte len čaká. Láka ťa to aj týmto smerom?
Pomáham s prekladom článkov z angličtiny do slovenčiny pre slovenskú verziu WeLoveCycling a veľmi ma to baví. Niekedy je to celkom sranda preložiť veci do tej našej ľúbeznej slovenčiny, no je to zase niečo iné a môžem aspoň využívať angličtinu a prijímať nové informácie . Články bývajú rôznorodého charakteru. Prispievať nejakým tým písmenkom na náš web by som určite chcela skúsiť, píšem rada. Už dlhšie si zapisujem momenty, či už zo života alebo mojich dobrodružstiev a je to príjemné, čítať si niečo, čo sa stalo dávno a priniesť si spomienky späť. Aj keď nie som zvyknutá čítať samú seba verejne, to je pravda.


Dosť bolo práce. Vrátim sa k tomu, čo sme spomenuli na začiatku. Kde si vyrastala a čo ťa viedlo k odchodu do zahraničia?
Vyrastala som tu. Pod Veľkou Javorinou v malej osade menom Cetuna. Študovala som gymnázium v NMnV a vysokú školu v TN, kde sa to všetko začalo. Bola som v kruhu ľudí, čo vždy cez letné voľno chodili do zahraničia zarobiť si na školné. Chcela som rodičov trošku odbremeniť a zarobiť si na školu a život počas štúdia sama. Boli sme normálna rodina a vedela som, že rodičia môžu peniaze použiť na iné veci ako moju školu. A tak som sa ja, dievča z Cetuny, vybrala do Ameriky zarábať veľké peniaze.


Mala som 19 rokov. Nikdy v živote som pred tým neletela lietadlom, po anglicky som vtedy nevedela povedať súvisle ani ako sa volám. No mala som veľký sen, ten americký. Boli to najlepšie časy môjho života. Neuveriteľná škola. No a keďže do USA treba víza, prišiel čas, kedy som tie víza už dostať nemohla a musela som „vykoumat, co dál”.


Prečo práve Londýn?
Nikdy som do Londýna ísť nechcela. Pre mňa vždy bolo USA to miesto, čo ma ako malú fascinovalo. Vždy som tam chcela žiť. Keď som ako dieťa pozerala americké filmy, vždy som si vravela, že TAM raz chcem žiť. Ono ma to potom samozrejme prešlo. Človek z toho amerického sna vyrastie. Tak som pre zmenu sedela v lietadle smer Londýn, no a ten sa konal posledných 12 rokov. Tak veľmi som tam nechcela ísť, až som tam ostala 12 rokov. Bola to najbližšia anglicky hovoriaca krajina. To bol asi jediný dôvod, prečo som tam išla.


V skratke skús opísať rozdiel medzi životom u nás, za veľkou mlákou, prípadne Londýnom. Vrátila by si sa ešte ?
V skratke sa to asi ani nedá. Je to taká téma na dlhé zimné večery a fľašu vína. V „živote” v zahraničí je veľa pre aj proti. Niektoré veci mi neskutočne chýbajú, no je veľa takých, čo mi nechýbajú vôbec.

Zbaliť sa do ruksaku a ísť spoznávať a objavovať, to je pre mňa najkrajší pocit na svete.

Ako napríklad to „kvantum" ľudí. A tiež záleží, v akom životnom rozpoložení sa človek práve nachádza, aspoň teda u mňa. Či ste pripravení urobiť ten „veľký krok” a presťahovať sa späť domov, či je ten správny čas (ktorý nie je asi nikdy). Pre mňa bol odchod veľmi ťažký, zdĺhavý a emotívny. Stále som rozmýšľala nad tým, či robím dobre. Trvalo mi asi pol roka, kým si moje JA uvedomilo, že sa tam už nevráti. No teraz viem, že to bolo dobré rozhodnutie, a že každá zmena v živote je pre nás v konečnom dôsledku pozitívna. Len tomu musíme dať čas si to uvedomiť. Neľutujem toho a už by som sa nevrátila. Rodina, Tatry a pocit domova je všetko.


Dalo by sa určite o tom hovoriť viac, ale zaujíma ma aj tá športová stránka. Viem, že máš veľmi v obľube turistiku a trochu aj bicykel. Okrem toho sa aspoň rekreačne venuješ niečomu inému?
Neobsedím, som rada vonku a hlavne v horách a prírode. Príroda je mi veľmi blízka. Rekreačne sa sem-tam hýbem . Rada si zdvihnem aj nejaké tie činky. Venujem sa funkčnému tréningu, veslovaniu a spinningu. To je také moje, čo ma asi najviac baví. Taká moja terapia od každodenného života. V Londýne som bola súčasťou fitness zameranej komunity a väčšina mojich kamarátov boli ľudia z tohto prostredia. Boli ako moja rodina a strávili sme spolu veľa času aj mimo fitka. Veľmi vzdelaní a inšpiratívni ľudia v tejto oblasti, ale aj života. Veľa som sa od nich naučila a zasvätili ma do oblasti, ktorá je teraz súčasťou môjho života.


Turistika je taký všeobecný pojem. Preferuješ v tomto svojom koníčku niečo konkrétnejšie?
Hmm, ani nie. Teda neviem. Nikdy som nad tým takto nerozmýšľala. Teda nikdy som si túto otázku samej sebe nepoložila. U mňa asi nejde o preferencie v tejto oblasti, ale o to, čo ma robí šťastnou. A mňa robí šťastnou byť v horách. Vysoko. Aj keď pri tých výstupoch niekedy trpím a samej seba sa pýtam, prečo ja toto robím, tak viem, že je to to, čo ma robí šťastnou. Byť s tými ľuďmi, v tom prostredí, zdieľať tie neuveriteľné momenty života, výhľady, je to, prečo ja som.

Máš nejaké obľúbené miesta?
Tatry sú moja láska. Veď sú naše. Ja som z tých hikerov, čo potrebujú k životu skaly, obrovské majestátne „šutre”, ako hovorí môj kamarát. Ja potrebujem cítiť ich energiu, ich reč. Ak dobre načúvate, krásne k vám hovoria. No a okolo sveta miesta, čo som navštívila. O tých by som mohla rozprávať do nekonečna.


Slovensko, čo sa týka turistickej infraštruktúry, je na tom pomerne veľmi dobre. Ako to bolo v zahraničí, kde si pôsobila?
Tak ono záleží, v akej krajine sa nachádzaš. Severná Amerika je miesto, kde sa dostanete skoro všade autom. Je to prispôsobené na ich pohodlnosť. Ostatné krajiny, kde som bola, som vždy prebrázdila autom alebo ich lokálnou dopravou. Napríklad Peru. Peru je pre mňa cestovateľský raj. Jedno z najkrajších a najmagickejších miest, kde som kedy bola.

Okrem expedície v MTBIKER-i si zažila aj iný druh expedície. Čo by si o tom povedala? Mňa osobne to veľmi zaujalo, keď si sa o to dávnejšie so mnou podelila.
Myslíš Killi a Peru? Tak toto by bolo na dlhé rozprávanie.

Áno, sú veci, ktoré ma dostali na kolená, no nikdy som sa nevzdala.

Ja som taký snílek. Zbaliť sa do ruksaku a ísť spoznávať a objavovať, to je pre mňa najkrajší pocit na svete. Na letisku by ste skutočne videli, ako sa viem naozaj usmievať. Ja v hlave nosím také malé veľké projekty a sny. Ktoré sa nejako vždy časom stanú realitou. Nie cielene, ale samé. Ľudia, čo veria v silu myšlienky vedia, o čom hovorím. Týmto projektom bolo aj Kilimanjaro, aj Peru, Costa Rica, India….. Miesta s neuveriteľnou energiou a kultúrou.


Ano, myslim Kilimanjaro. To nie je „vec”, ktorá sa podarí každému. A ani niečo, čo si len tak náhodou človek zmyslí a ide na takýto výstup.
Tak to áno, asi máš pravdu. Kilimanjaro je najvyššia hora Afriky, neaktívna sopka siahajúca do výšky 5 895 m. Jeden zo 7 Summits of the World. Ak si ju vygooglite, naskytne sa vám veľké množstvo krásnych obrázkov z prostredia afrického Safari. Presne tak som ju v mysli mala aj ja. Safari s kopčekom posypaným práškovým cukrom. Krásne a majestátne. No a moja myšlienka bola, aké by to bolo tak stáť niekedy hore. A bolo to mega. Pri Peru to zase bolo Machu Picchu, v Amerike Yellowstone, Sequoia National Park, Yosemite National Park, Grand Canyon.


Kilimanjaro už nie je turistika. Je to „High Altitude Trek", cez rôzne klimatické zóny. Fyzicky aj psychicky náročný výstup, ktorý trvá niekoľko dní a treba sa naň dobre pripraviť. Aj finančne aj mentálne. Aj keď Kilimanjaro je jeden z tých trekov, ktorým veľa ľudí svoje „mountaineering" dobrodružstvá iba začína, treba byť veľmi opatrný. „High Altitude Sickness" nie je žiadna sranda. Môže vás to tak zraziť na kolená, že výstup nemusíte ani dokončiť. Treba sa dobre aklimatizovať a nikam sa neponáhľať. O to sa ale postarajú vaši Guides, ktorí dávajú veľký pozor na to, aby sa vám nič nestalo. Sú dostatočne školení a skúsení na to, aby vedeli každú situáciu zhodnotiť a rozhodnúť, či sa pokračuje ďalej.

V Peru to bol zase Salkantay trek na Machu Picchu. Tie scenérie, to sa nedá ani opísať. Sedieť v džungli na pníčku a hľadieť do údolia, kde sa vám rozprestiera staroveké Mesto Inkov ako na dlani, sa nedá slovami ani opísať.


Dostala si sa do bodu, kedy si to tam hore chcela vzdať?
Nie, nikdy. Hore v horách, tam vysoko sa cítim najlepšie. Tam patrím, tam je moje JA najšťastnejšie. Ja veci v živote nevzdávam. Áno, sú veci, ktoré ma dostali na kolená, no nikdy som sa nevzdala. Kilimanjaro bolo emotívne, náročné a nezabudnuteľné. Každý deň ďakujem môjmu telu za to, čo dokázalo a ako ma nesie životom.

Čo sa týka turistiky, tak si toho zažila naozaj dosť. Napriek najnovšiemu projektu MTHIKER nezabúdajme aj na cyklistickú časť života. Mala si vzťah k bicyklovaniu už odmalička alebo skôr teraz po návrate domov?
Odmalička.

...jazdu na bicykli si vychutnávam tak, ako dobrý steak...Medium rare.

Už na základnej škole som chodila sem tam do školy na bicykli. Trasa Cetuna a Bzince pod Javorinou cca 16 km. To sa bavíme, keď som mala asi 10 rokov. Vtedy to bola trošku iná doba a aj iné bicykle . Ten bicykel ešte mám, spí v garáži. Neskôr, keď som sa presťahovala do TN, vzala som si bicykel aj tam (aj ten stále mám, ten tiež spí) a chodila s partiou po okolitých miestach. No treba spomenúť, že ja bicyklujem skôr rekreačne. Tým myslím, že sa nikam neponáhľam. Rada si trasu užívam a vnímam okolie.

Absolvovala si aj niektoré maratóny tento rok. Myslím, že premiérovo, je to tak? Čo na tieto akcie hovoríš? Bikerská komunita, zabezpečenie pretekov...?
Áno, absolvovala. Pracovne som sa podieľala na Okolo Domaše a Dubnickom Maratóne, a zajazdila som si na Bike Feste v Kálnici a Škoda MTB maratóne v Rajeckých Tepliciach. Nikdy som nič také pred tým nevyskúšala. Bol to zážitok, aj pracovný aj jazdecký. Obdivujem všetkých, čo chodia maratóny pravidelne. Je to riadna makačka a bikerská komunita je dosť „cool", no čo vám budem rozprávať.


Podporujeme viaceré akcie a ako sama vravíš, niektoré si absolvovala. Ako to z tvojho pohľadu prebiehalo? Je to lepšie na trati alebo pracovne v zázemí?
Tak jedno je iné ako to druhé. Pracovne som veľmi rada v takomto prostredí, kde treba zorganizovať viac vecí, aby vznikol jeden celok. To ma baví, byť toho súčasťou. Aj keď je to niekedy stresujúce a pracujete skoro celý deň. Mám radosť z toho, keď všetko dobre dopadne a ľudia sú šťastní, spokojní a dávajú pozitívne ohlasy. Baví ma to a robí mi to radosť viac, ako samotné jazdenie.


Vlastníš ebike. Plánuješ niečo ďalšie do budúcna? Ja nabonzujem, že som ťa započul ako hovoríš: „chcem hardtail, potom zase „potrebujem nový ebike, hmm pekný gravel”… Tak ako to teda je ?
Haha. Tak ako som už povedala, je veľmi ťažké byť priamo pri zdroji. Keď to máte všetko pod jednou strechou spolu s ľuďmi, čo jazdia na bicykli skôr, ako sa naučili chodiť. Je ťažké nebyť ovplyvnená vaším okolím. Ale to vnímam veľmi pozitívne. Je dôležité mať okolo seba inšpiratívnych ľudí, čo vedia, čo robia a rozumejú sa tomu, čo robia. Mňa to vždy na ľuďoch nesmierne fascinovalo.

Áno vlastním ebike, ale to neznamená, že som lenivá alebo pohodlná. Ebiky začali byť dosť populárne a ich popularita stále stúpa. Poznám ľudí, čo jazdia na bicykloch už veky a majú za sebou aj nejaký ten maratón, enduro, či downhill a plánujú práve kúpu ebiku, pretože objavili to, čo aj ja. A áno, rada by som si zadovážila gravel, to ma láka, keďže ebike už doma mám spolu s indoor spinning bikom, čomu sa venujem už dlhšie. Ako som už spomínala, ja míňam svoju nadbytočnú energiu iným spôsobom a jazdu na bicykli si vychutnávam, tak ako dobrý steak...Medium rare .


Veronike ďakujem za rozhovor a prajem jej veľa šťastných kilometrov, či už po svojich alebo na bicykli. Pozíciu, na ktorej pracuje, sme museli minulý rok pomerne dosť posilniť. Dá sa povedať, že aj vďaka vám môžeme spoznať nových kolegov, ktorí sa s nami podelili o svoje zážitky. Veronika ich má teda na rozdávanie. Keď jej kúpite spomínanú fľašku vína, možno sa dozviete aj viac .

Spoznaj našich ďalších kolegov

• Správna technika jazdy alebo ebiky, aj to je Tomáš
• Turistika, bike, skialp, bežky… a to nie je všetko u Mirky
• Najvernejší hrádocký brigádnik Erik
• O častých otázkach zákazníkov pri servise rozprával bratislavský mechanik Andrej
• Prečo treba dizajn webu meniť a zlepšovať porozprávala Karina
• Fotí, natáča, športuje. Ako si žije svoj sen Marek “Švaco”?
• Poradí aj na základe vlastných skúseností bikerka Denisa
• Skladové priestory má pod palcom Josty
• Filozoficky založený IT guru Michal Ráchela
• Univerzálny vojak/predajca Martin Talian
• Lietajúci mechanik Jakub