Rozhovor: Ján Halik – nezmar v tom najlepšom zmysle slova

Ak ide o výkon, tomuto borcovi sa vyrovná u nás len málokto. Ale trénovať takmer každé ráno o 5:00 bez ohľadu na ročné obdobie sa nedá z donútenia. Jednoducho treba chcieť...

Každý potrebuje občas motiváciu. Ja som naozaj veľmi rád, ak mi niekto napíše, že ho moje články, texty, alebo videá motivovali viac jazdiť, či k účasti na nejakej akcii. No ja rovnako občas potrebujem nakopnúť a pre mňa je týmto stimulom napr. aj Janči Halik. Nejde len o to, že mi vždy ukáže na pretekoch svoj chrbát (a väčšine ostatným tiež), ale najmä o jeho pohľad na svet a pozitívne myslenie. Ťažko od neho budete počuť nejaké sťažovanie sa, je vždy ochotný pomôcť druhým, vôbec nad tým nerozmýšľa a nemá okolo všetkého kopec rečí. Berie cyklistiku s nadhľadom a navyše je ideálnym dôkazom toho, že sa dá skutočne skĺbiť plnohodnotná práca, koníček na top úrovni a rodina...keď sa chce.



Tak Janči, ako a kedy si začal s cyklistikou?
Takže mal som asi 9 rokov a s detiskami zo sídliska sme ešte v bývalom režime neriešili nič, len ako sa čo najskôr dostať von a vystrájať. Keďže v tom čase ešte nebolo toľko áut na sídliskách, tak sme si z jedného väčšieho parkoviska urobili pretekársku trať, kde sme kopírovali vtedajšie Preteky Mieru. Pamätám na môj bordový univerzálny bicykel, ktorý popri BMXkách okolo vyzeral ako historická vykopávka. Ale to som ešte netušil, že tenké kolesá na mojom biku mi poskytnú podstatnú výhodu na asfalte, takže sídliskové cestné preteky som vyhral a odvtedy ma nejak bicykel chytil. Vozil som sa však len po sídlisku a nikdy som nevstúpil do žiadneho klubu, keďže som netušil, ako sa tam dostať. No a prišla revolúcia a s ňou aj prvý MTB bike, ktorý som videl v mojich 15 rokoch. Bola to láska na prvý pohľad a odvtedy ma to drží . Začal som jazdiť po lesoch a prvé preteky som absolvoval ako 18-ročný v Starom Smokovci. Keďže som pracoval ako lyžiarsky inštruktor, tak som si nemohol nechať ujsť MTB preteky inštruktorov a na moje prekvapenie som vyhral. Toto ma nakoplo a dodalo trochu viac entuziazmu do mojich bike výjazdov a tréningov.



Čo robíš teraz?
Ak myslíš, kde pracujem, tak už 11. rok vo firme Norwit Slovakia na obchodno-servisnom oddelení. Prácu si užívam, takisto ako aj partiu ľudí okolo mňa v práci. Týmto by som rád poďakoval majiteľovi za všetku tú podporu, ktorú dostávam, lebo bez nej by som si ťažšie plnil svoje (nielen) cyklistické sny.



Vždy som ťa registroval ako borca, ale najmä v posledných rokoch mám pocit, že ti naozaj ide a dokážeš to natrieť aj oveľa mladším jazdcom. Teda zreješ ako víno Kde nastala tá zmena?
Na začiatku som trénoval bezhlavo v domnienke, že všetci máme rovno dané, len ostatní sa vedia v kopcoch viac "priprieť". Takže čo kopec, to krv v očiach a astmatický záchvat od začiatku do konca. A možno toto je to, čo mi teraz pomáha pri pretekoch, keďže si to viem v hlave prepnúť a ísť na totálnu krv. S príchodom cykločasopisov a neskôr internetu som zmenil svoje tréningové metódy podľa návodov, ale stále to bol systém skúška - omyl. Nemal som človeka, ktorý by mi poradil, tak mi trvalo pár rokov, kým som si našiel systém, ktorý začal efektívne fungovať a teraz sa ho snažím už iba vyšperkovať. A to materiálnym zabezpečením a stravou.

Ale nič nie je zadarmo...povedz koľko cca ročne najazdíš?
V dnešnej dobe sociálnych sietí si ma každý môže skontrolovať na STRAVE. Kilometre veľmi neriešim, keďže je rozdiel medzi MTB a cestou a k tomu ešte aj zimou a letom. Preto je pre mňa smerodajný čas tréningu. Ale podľa denníka ročne najazdím cca 20 000 km a v časovom údaji je to zhruba 900 hodín na biku.



Ako sa ti darí skĺbiť tréning, rodinu a full time prácu?
900 hodín biku znamená mať fakt dobrý time management a keďže deň má len 24 hodín, tak som si musel veľa vecí prispôsobiť. Môj bežný deň začína niečo pred piatou ráno s tým, že okolo piatej už sedím na biku a snažím sa naháňať divú zver po Tatrách alebo v okolí Popradu. Ráno si dávam cca 2 hodinový tréning, aby som mohol o 7.15 začať pracovať. Do 15:45 zarábam na živobytie a hneď z práce zvyčajne idem po dcérku do školy a ideme si plniť školské povinnosti. V "teplom" období si užívam poobedňajšiu fázu – ale už nielen osamote, ale aj s malou resp. s priateľkou Zuzkou. No a nakoniec deň ukončujem okolo 9tej večer, keď už hľadám posteľ. Viem, že potrebujem spať minimálne 7 a pol hodiny, aby som bol ako tak fit na ďalší deň.



Sám sa považujem za človeka, čo nemá problém ísť skoro ráno na bike, ale ty si skutočný blázon v dobrom slova zmysle. Čo ťa vykope vonku a na tréning, keď sa ráno zobudíš, je ešte všade tma a kosa? Nenapadol ťa niekedy trenažér?
Už som rozmýšľal nad tým, či nie som postihnutý, keďže to čo robím, sa trochu vymyká štandardom, ale zistil som skôr, že je to závislosť. Ja si bicykel užívam v každom smere a pomáha mi vyčistiť hlavu. Mojou veľkou výhodou je to, že ja na bike nemusím ísť. Ja na bike chcem ísť a preto nemám problém vstať ráno a ísť. Teším sa na to, ako budem šliapať na Hrebienok, ako bude všade ticho a pokoj. Ako sa na chvíľu zastavím a ako porozmýšľam nad sebou. Ako poďakujem v duchu za všetko a ako sa budem vytešovať z každého pekného okamihu. Toto všetko asi vplýva na to, že som viac menej spokojný so svojím životom. Ja viem, že by sa dalo niečo zmeniť, ale skôr treba pozerať dopredu, ako sa zaťažovať minulosťou.

Na druhej strane niečo musíš aj obetovať, keďže chodíš spávať už pred 9:00...
Ja by som to nenazval obetou. Nie som typ človeka, ktorý fandí moderným technológiám a preto FB a ani iným sociálnym sieťam neholdujem, teda okrem STRAVY, ktorú používam viac-menej ako tréningový kalendár a cez ktorú si kontrolujem svoje tréningy, resp. progres.



Podľa čoho riadiš svoj tréning? Ako vieš, kedy ubrať a kedy naopak priložiť?
Tréningy? Tie viac menej podriaďujem dcére, práci a počasiu. Teda ak nemám povinnosti s malou a počasie dovolí, tak to okamžite využívam na bike. A počasie mi podľa mojich zistení dopraje minimálne 330 dní do roka, kedy sa dá ísť na bike . Už štandardne sa snažím v zime najazdiť čo najväčšie objemy pri nižších tepoch na vybudovanie vytrvalosti do ďalšej sezóny. Neveril by si, ale v lete tiež tepy veľmi nevyháňam do výšav počas tréningu. Keďže mávam preteky skoro každý víkend, tak si svoje „intervaly“ odkrútim na pretekoch a mimo nich sa viac menej vozím. Ak sa však cítim dobre a vidím, že mi ide, tak si pár kopcov „drbnem“ aj v tréningu. Vieš, KOMy a tak .



A čo dlhodobejšie hľadisko – plánuješ si dopredu nejako tréning podľa obdobia? Skúšaš nové veci, alebo sa držíš svojich osvedčených postupov?
Keďže mi vyhovuje systém, ktorý som si vytvoril a očividne aj trochu funguje, tak veľmi neplánujem zmeny. Možno nejaké materiálno-technické ako nový bike, resp. nové príslušenstvo vo forme wattmetra, ale to všetko asi až s odstupom času. Momentálne cielene neplánujem žiadne zmeny.

Povedz trochu o tvojej strave, teda jedle. Aké zmeny si spravil a čo ti priniesli?
No toto je oblasť, ktorú som stále zanedbával. Keď som bol mladší, tak som jedol všetko a veľa, ale s odstupom času, ako roky pribúdali, som zistil, že metabolizmus už nefunguje ako niekedy a zbaviť sa kilogramov bolo zrazu ťažšie. Pred dvoma rokmi som však skúsil zmeniť stravovací režim a zmenil som pomer sacharidov a proteínov v mojej strave. Trochu som eliminoval sacharidy vo forme pečiva, ryže a pod. a nahradil som ich proteínmi (vo forme mliečnych výrobkov) a zeleninou. Bez problémov sa mi podarilo dostať do optimálnej hmotnosti okolo 81 kg a dokázal som aj rýchlejšie jazdiť. Nie každý sme rovnaký, ale zmena stravy týmto spôsobom mi pomohla dostať sa tam, kde som, no neberte to ako zaručený návod. Možno to u mňa funguje len ako placebo efekt.



Rovnako sa zúčastňuješ cestných pretekov a viac než často aj vyhrávaš. Pamätám sa, ako si zvíťazil na maratóne v Slovenskom Raji a na druhý deň aj na ceste. Čo ta ale viac baví a prečo?
Od mladých čias som jazdil MTB a to mi je asi aj bližšie. Ale ani cestná cyklistika nie je to, čo by som bral ako nutné zlo. Užívam si aj cesťák a to dokonca skoro tak ako MTBčko. Svoj prvý cesťák som si zadovážil len pred 13 rokmi počas môjho pobytu v Írsku, kde som žil 3 roky, ale nevedel som mu veľmi prísť na chuť. Našiel som ale potešenie v jazde po asfalte po „Irisch countryside“ a potom mi to už ostalo. Cesťák mi prišiel efektívnejší pri tréningoch, keďže stále trénujem podľa tepov a ľahšie sa mi udržiavali v porovnaní s terénom. Ruka v ruke k tomu prišli aj cestné preteky, kde som si nevedel zvyknúť na to, že tam nejdeš stále za seba ako v MTB, ale "trochu" sa aj taktizuje.



Na a čo tvoje úniky? Sedenie v balíku rozhodne nie je nič pre teba...
Cestné preteky sú, ako som už hovoril, viac o taktike ako MTB. Dá sa tam vyviezť v balíku a oddýchnutý útočiť. Toto mi ale veľmi nesedí, radšej idem svoje tempo na špici a ideálne (ak ma balík pustí) som v úniku. Tam sa môžem vybúriť a „dotrénovať si intervaly“. Koniec koncov tam idem ako na MTB (sám za seba), resp. s parťákmi z úniku, ktorí zvyčajne nešpekulujú a poctivo šliapu.

Videl som tvoju "poličku slávy" s trofejami a to bola len maličká časť . Ktoré výsledky si najviac vážiš?
Tak v tomto má prím majstrák Európy v MTB maratóne, ktorý sa konal „na mojej domácej“ trati vo Svite, kde sa mi podarilo vyhrať kategóriu Masters tesne pred Karlom Hartlom.



Túto sezónu si bol aj na legendárnom podujatí Transalp s Kájom Hartlom. Trochu priblíž jeho špecifiká a ako ste dopadli, keďže ste rozhodne neboli do počtu.
Tak toto sú preteky, ktoré odporúčam každému bikerovi, ktorý si chce užiť skutočné MTB so všetkým. Úžasné trate, kde si prišiel každý na svoje a 7 dni reálneho MTBikingu v Alpách. Človek si užil výšľapy do 2800 m nad morom a nekonečné single, ako aj sedlá, cez ktoré sa jazdí Giro. Keďže sme sa spolu s Kájom rozhodli nebyť len do počtu, tak som si výhľady až tak neužil, lebo každý deň bol boj o pozície a boj samého so sebou. V prvej etape sa nám podarilo skončiť v kategórii masters pred minuloročnými víťazmi a na prekvapenie organizátorov sme si do druhej etapy obliekli modré dresy priebežných lídrov. Pravidelní víťazi Masters kategórií, pár Debertolis – Jaikel, boli však tesne za nami. Druhá kráľovská etapa nám trochu nevyšla a stratili sme 1. miesto, ale s prehľadom sme držali 2. miesta a tak to išlo do cieľa. Teda nie až s takým prehľadom . Nakoniec sme to dali na Lago di Garda a s Kájom sme prešli cez cieľ na druhom mieste v kategórii a 12. celkovo.



Pritom si mal aj pomerne vážne zranenie, no napriek tomu si bojoval. Čo sa stalo?
Všetko išlo fajn až do piatej etapy, kde som sa snažil po oprave defektu dobehnúť Káju a v jednom singli som vyletel, podvrtol členok a narazil rebrá. Od tohto momentu to bol boj o prežitie a obrana 2. miesta pred talianskym párom. Každé ďalšie ráno som si dal tabletky od bolesti od pretekového lekára (ktorý odporúčal nenastúpiť do ďalšej etapy) a snažil sa vyzerať fit, aby som trochu zmiatol súperov .

Čo sa ti najviac na tomto formáte pretekov páčilo? Sadli ste si s Kájom?
Na Transalpe som sa cítil tak trochu ako „pro“ jazdec. Mali sme zabookovaný balík s ubytovaním v hoteli, takže sme sa nemuseli starať o stravu, odvoz a prívoz vecí z hotela a jediný problém bol umyť bike a dať ho do pojazdného stavu. Čo sa týka samotných pretekov, všetko bolo na jedničku. Dalo by sa vyčítať, že na občerstvovačkách neboli nachystané bidóny (čo je dosť nevýhoda, ak jazdíte na čele proti tímom so supportom - pozn. autora) a podobne, ale to by som sa sťažoval...a to nechcem. S Kájom sme boli výkonnostne viac menej vyrovnaní a to bol aj dôvod nášho úspechu. Kája sa mi osvedčil ako parťák na etapové preteky a to z toho dôvodu, že nám "ide" približne rovnako. A čo sa týka Kája ako človeka, tak viem, že s ním viem prežiť 7 dní v hotelovej izbe .



Ktoré sú ďalšie tvoje obľúbené podujatia u nás alebo v zahraničí?
Som si istý, že podobne ako ja, aj ty si rád spomenieš na Salzku (Janči je stále držiteľom top SVK času na 210 km), Nationalpark Bike-Marathon vo Švajčiarsku, ale takisto sa rád vrátim aj do Dolomitov na preteky tam. Verím, že na budúci rok dáme spolu s tebou nejaké ďalšie podujatie v Alpách.



Tiež patríš medzi celoročných jazdcov, ktorých zima rozhodne neodradí – a navyše si z Popradu Na čo kladieš dôraz vo výbave a kde máš limit, kedy už to nemá zmysel?
Joj zima, už som sa dnes ráno šmýkal po poľadovici v lese nad Svitom, ale povedzme si - nenajazdíš v zime, nedobehneš v lete. Preto sa snažím jazdiť koľko príroda dovolí a skutočne do -20 sa dá. Všetko závisí od toho, ako sa nastavíš a od toho, ako sa oblečieš. Nastavený som a veľký dôraz dávam na kvalitné oblečenie, ktorá je komfortné a zároveň funkčné. Špeciálne v zimných podmienkach sa musí človek cítiť dobre v oblečení, lebo inak trpí a neužíva si činnosť, ktorú chce robiť. A je jedno, či človek bikuje, behá, je na skialpoch a podobne. Ďalšia kapitola zimnej výbavy je bike. Ja som si zaobstaral najlacnejší hliníkový bike s hydraulickými brzdami a neriešim hmotnosť resp. ovládateľnosť. V zime odpíšeš materiál okamžite a menej ma bolí, keď mením 10 kolovú reťaz ako keď mením 12 kolovú reťaz. A o ostatných komponentoch ani nehovorím.

Naopak na pretekoch zase kladieš dôraz na nekompromisnú výbavu. Na čom si dávaš záležať?
Keď robíš v živote niečo naplno, neváhaj a zaobstaraj si to naj, čo si môžeš dovoliť. Držím sa tohto hesla a ešte šťastie, že mám podporu môjho zamestnávateľa, tak som si mohol dovoliť S-Works Epic, na ktorom teraz jazdím. Trochu iný prístup mám k cesťáku. Tam som si vyskladal pekného „číňana“ na elektronickej Ultegre, ktorého si užívam minimálne tak ako S-Works



Už takmer od začiatku, čo ťa registrujem, ťa vídam na celoodpruženom biku. Čo hovoríš na vývoj, geometrie a pod. Asi to nebude len marketing
Prešiel som si viacerými fullmi. Od NRSka, cez Scalpela a teraz jazdím druhú verziu Epica. Vedz, že do HTčka by som sa nevrátil. Full mi dáva väčšiu istotu a viac zábavy. Čo sa týka vývoja, ten ide neskutočne. Každý bike, ktorý som mal, bol o niečo lepši než model pred ním. Teraz som si to mohol reálne potvrdiť, keď sme boli spolu s tebou Maťo jazdiť na Martinských holiach. Požičal som si od Zuzky môj starý S-works a nevedel sa s ním zžiť. Jednoducho som si zvykol na „lepšie“ v podobe nového . Najprv som si myslel, že tie „kozmetické“ úpravy sú čistý marketing, ale aj z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že asi tí inžinieri vo vývoji a testovací jazdci vedia, čo robia.



Viem, že svoje trasy máš doslova na sekundu vyrátané, aby si to presne stihol . Pravidelne pri tom stretávaš na spestrenie aj medveďa a inú zver.
Máš pravdu, pre niekoho to možno bude stereotypné, ale ranné tréningy musím naplánovať tak, aby som stíhal byť pripravený v práci na 7:15 presne. Preto viem každý tréning doslova vypočítať na sekundu. Viem, že ráno musím byť na Hrebienku o 6:25 aby som stihol prísť cez Tatranskú Polianku a Svit do PP o 7:00. No a keďže chodievam skoro ráno, lesná zver ma pravidelne sprevádza. Stretol som už všetky zvery našich lesov. Počnúc zajacmi, líškami, srnami, ale aj vlkmi. V Tatrách samozrejme nechýbajú medvede. Napočudovanie, nikdy som sa ich nebál a s vlkom sme si asi 5 sekúnd cca 10 m od seba pozerali do očí. Potom sa rozbehol preč a ja som si s úsmevom mohol pokračovať v tréningu. Podobne to bolo s medvedicou a jej mláďatami pod Starým Smokovcom. Obzreli si ma a zmizli v lese. No a najnovšie ma pri šliapaní hore na Hrebienok sprevádza miestna líštička. Robí si zo mňa korisť, keď simuluje útoky .

Čo ti jazdenie a tréning dáva? Kde hľadáš motiváciu?
Ako som už písal na začiatku, šport je pre mňa niečo ako droga a pri ňom dokážem vyčistiť hlavu, porozprávať sa sám so sebou, alebo priateľmi. A najmä porozmýšľať. Motiváciu ani nehľadám, tá je stále tu – prežiť každý nový deň tak najlepšie, ako sa len dá.



Máš nejakú životnú filozofiu, ktorej sa držíš a ktorá ťa poháňa?
Rob dobré veci a dobré veci sa budú stávať.

Aké máš plány do budúcna?
Budúcnosť, to radšej veľmi neplánujem, lebo človek mieni, pán Boh mení Avšak momentálne plánujem stavbu domu, tak verím, že tento projekt sa mi podarí a popri tom si chcem žiť ako doteraz.

Vďaka Janči