Tip na výlet: Zo Štrby domov na gravel bicykli

Všetko to začalo po úspešnom dokončení celodenného tripu okolo Neziderského jazera. Plán na viacdňový výlet sa v našej partii spomínal už dlho, ale teraz zocelených po zvládnutí výjazdu nad 185 km nás už nič nemohlo odradiť.

A veruže mohlo. Aj keď sa situácia zmenila k lepšiemu, nemohli sme nič riskovať, a tak sme radšej pôvodný plán, ísť z Passau do Bratislavy, nahradili. Po viacerých úvahách sme nakoniec zvolili niečo podobné, len v slovenskom vydaní. Takže napokon plán znel, ideme po stopách Váhu.

Plánovanie a príprava

Konečné číslo účastníkov sa zastavilo na čísle osem a vyzeralo to na slušný pelotón. Zladiť toľko ľudí a ich pracovné a osobné kalendáre zvyčajne dá zabrať a tak termín našich tripov sa určuje pokojne aj pol roka dopredu. Preto nie je náhoda, že aj na dátume 13. máj sme sa dohodli ešte v minulom roku. Nastáva fáza plánovania a príprav. Každý dostane úlohu, aby sme si rozdelili sily. Braňo sa ujíma plánovania trasy a hádže prvý návrh do mapy. Prvotný „nástrel" začína v Poprade a končí v Komárne, plus nasleduje záverečný presun po Eurovelo 6 do Bratislavy. Viac ako 490 kilometrov za 4 dni znie ako malina a zatiaľ nikto nepanikári.

Ako ubiehal čas, začal sa náš pelotón čoraz viac zaujímať, kadiaľ to vlastne plánujeme ísť. Nastáva fáza prezerania google maps, street view a ďalších aplikácií a serverov. Zrazu zisťujeme, že popri Váhu je to celkom nuda a hlavne posledný deň je už úplná nuda. Keďže s trasou sa spájajú aj iné veci ako lístky na vlak a ubytovanie, tak sa prioritou stáva dokončenie finálnej podoby trasy. Po viacerých webexoch sme nakoniec posunuli začiatok do Štrby a poslednú etapu presunuli pod Malé Karpaty. Každý má právo dať do mapy úpravy trasy v oblasti, z ktorej pochádza, alebo to tam dobre pozná. Overiť si to naozaj nebol už čas a na mape vyzerá všetko aj tak dobre. Nakoniec sa na trase zhodneme a ideme vybavovať ďalšie veci.

Objednávame ubytovanie a lístky na vlak, ešte treba rýchlo a rozumne rozdeliť trasu na 4 dni a máme všetko hotové. Aj keď sa to možno nezdá, ale celkovo všetko zladiť a naplánovať, nám trvalo asi pol roka.

Môžeme pomaly začať baliť

Podniknúť takúto cestu a zobrať si so sebou všetko, čo treba, nie je vôbec sranda. Miesta je málo a vecí sa zdá byť veľa. Na začiatku všetko nahádžem na jednu kopu a ako sa blížil deň odchodu, pomaly z nej uberám všetko, čo sa mi zdá zbytočné. Vytvorili sme si zdieľaný dokument, kde každý zapísal, čo si berie a má zbalené. Všetci tak videli, kto pribalil napríklad pumpu alebo rôzne náradie a podobne. Jožo to, samozrejme, využíva, lebo si nebalí nič užitočné a spolieha sa na ostatných . Ešte vziať balíčky energetických gélov od SIS a mám hotovo. Nakoniec odvážim bicykel, nie je to až také zlé, niečo cez 19 kg bez vody.

Prvý deň

Budík zvoní o 4.30, keďže vlak odchádza niečo po 6. hodine. Radšej budem chvíľu na stanici čakať, ako sa smutne pozerať na odchádzajúci vlak. Hneď ako som sa pozbieral z postele, pozerám cez okno, kde ma čaká nemilé prekvapenie v podobe dažďa. Teraz sa už nedá cúvnuť, preto si dávam „spicha" s Vojtom a Petrom a ideme na stanicu Vinohrady.


Cestou si ešte dáme kávu na pumpe, kde sa na nás pumpárka pozerá, či nám náhodou neprepína, že sa bicykluje v takom daždi. Vlak stíhame s prehľadom a už sa aj vezieme smer Štrba. Cesta ubieha ako po masle a aspoň máme čas sušiť veci. Chalani, ktorí išli z Hlavnej stanice, sú suchí a ešte netušia, čo ich čaká.


Po štyroch hodinách konečne vystupujeme z vlaku a prvé pohľady smerujú na oblohu. Zatiaľ sa počasie drží. Tak sa rýchlo občerstvíme a dáme si po kávičke a hneď potom vyrážame k prvému cieľu, k Dolnému Kubínu. Cesta ubieha ako po masle, všetci sú zatiaľ nadšení. Ani sa nenazdáme a zrazu si to pálime údolím Čierneho váhu. Po pár kilometroch nás zastaví starší pán a posiela nás dolu z asfaltky, vraj tam to stojí zato. Samozrejme, sme ho poslúchli, však never cudziemu človeku v lese. Na naše šťastie nám chcel dobre a pred nami sa náhle otvorila parádna gravel cesta ako vystrihnutá z časopisu MTGRAVEL.


Ani neviem ako a už sme aj pri priehrade Čierny Váh. Nejak sa však nezabávame a hneď pokračujeme ďalej. Zatiaľ je to paráda, stále klesáme, preto si nikto ešte neuvedomuje, čo nás čaká o niekoľko kilometrov. O pár krásnych výhľadov neskôr sme už aj v Liptovskom Jáne, kde sa zastavujeme na obed. Samozrejme, dám si naše národné jedlo - syr s hranolkami.


Začína pršať a tak poučený z rána si z elektrikárskej pásky vyrábam provizórny blatník. Nie je nič horšie, ako keď vám voda pozbieraná z asfaltu šľahá od kolesa do tváre.


Tak, ako ešte veľakrát na tomto výjazde, sme mohli ísť jednoducho po asfaltke, ale keďže toto je „gravel adventure" výlet, tak zabočíme do lesa. Všade blato a ešte aj krásne stúpanie do kopca. Teraz som vďačný, že som nezobral slicky, ako som prvotne plánoval, a hodil tam Tufo Speedero. Nie je úplne ideálne do blata, ale keď sa pozerám na Braňa, ako korčuľuje na tých slickoch, tak som v duchu vysmiaty.


Po poriadnej divočine a brutálnom zjazde sme opäť na asfalte. Začína pršať a všetci hneď v panike vyťahujú bundy. Padavky! Smejem sa im. Keď sa konečne pohneme, po pár metroch prichádza taký lejak, že vyberám bundu aj ja. Pre zmenu teraz kamoši nepočkali na mňa, keďže som bol na nich chvíľku predtým „príjemný".


Náš vláčik sa dáva do pohybu a pomaly naberáme rýchlosť, aby sme sa vzápätí zamotali pri Liptovskej Mare. Braňovi, ako nášmu hlavnému navigátorovi, vypovedá mobil v tom hustom daždi poslušnosť, preto sa spoliehame na miestne rady. Doprava, doľava, rovno, potom doľava, rovno. No guláš, ako sa patrí a nálada dosahuje bod mrazu. Všetci máme nohy premočené do nitky .


Konečne naberáme správny smer a nechávame Maru za chrbtom. Čaká nás najťažší úsek cesty a to stúpanie približne 300 metrov. Každý kopec je utrpenie a náš pelotón sa pomaly trhá. Navyše, Milan stratil šraubik na kufri, tak mu tam pohotovo namontujem jeden z košíka, ktorý síce pasuje, ale až na ubytovaní zisťujeme, že mu trčí asi centimeter do chodidla.


Nikomu sa už nechce, stále prší a okrem toho stále stúpame do kopca. Gély a kofeínové shoty sa míňajú ako teplé rožky v nedeľu. Každý sa už vidí v teplučkom ubytovaní. Po skoro ôsmich hodinách, 100 kilometroch a 930 nastúpaných metroch sme konečne na ubytovaní. Prvý dojem nič extra, druhý ešte lepší a nakoniec ešte tá veta od majiteľa: „Riadne som tu prikúril!" Na teplomere svieti 18 stupňov . Plány na večer sú jasne: jedlo, sprcha, spať.

Deň druhý

Ďalší deň si nastavíme budík na siedmu, čiže celkom luxusne sme sa vyspali. Musíme sa hýbať, keďže dnes sme si podľa mapy naložili 1 650 metrov stúpania a 90 km. Vyrážame v daždi a hneď pred nami stojka ako do neba. Našťastie, to zachraňujú tie parádne výhľady.


Po pár kilometroch zle odbočujeme a tak navigátor v zálohe Peťo objavuje nejakú cestu v Garmine. Stúpame čoraz vyššie a vyššie a príroda je čoraz krajšia a krajšia. Všetci máme úsmev na tvári, síce trochu prší, ale už sme si asi zvykli. Milan nám trošku zaostáva, ale nevadí, aspoň sa vydýchame, kým ho čakáme.


Už sme skoro na vrchole a bum cesta sa skončila. Garmin ukazuje nejakú tenkú čiarku smerom, ktorým potrebujeme ísť, tak nám neostáva nič iné, len sa vydať do lesa. Dobrodružstvo ako sa patrí, mokré korene striedajú rozvodnené potoky a blato, srnky skáču popred nás. Na toto budeme spomínať ešte dlho. O pár kilometrov sa ocitneme na Hlásnej Skalke (928 m). Paráda, konečne nejaká ceduľa a aj Zázrivá je značená, ideme.


Epickým zjazdom po lúkach s výhľadmi, za ktoré by sa nehanbili ani v BBC, sa o pár momentov ocitáme v Zázrivej. Rýchly presun do Terchovej kazí iba Paťo, ktorý ako jediný nepočul Braňa kričať „pozor sklo”. Dva defekty, samozrejme, opravuje hlavný mechanik výjazdu, čiže ja. Ostatní mi aspoň pomáhajú (to bolo ironicky, všetci čumeli do mobilov .


V stúpaní na Zázrivú sa ešte Braňovi fajne zamotá reťaz snáď do všetkého, čo na bicykli má, a tak pomôže až demontovať prešmykač a reťaz uvoľniť. Ostatní šli napred, preto si spolu s Jožom v stúpaní dáme rezké tempo. Chalanom ešte dávam prednášku o Tubeless, a ako sa nemôže stať, že dostaneš defekt. Ani minútu nato už stojím na krajnici a tlačím bicykel. Mám toho už plné zuby. Rýchlo tam preto hodím dušu. Braňo ešte kupuje korbáčiky z automatu, však sme v Zázrivej, nie?


Zjazd dolu do Terchovej stál za to a chalani už sedia niekde v reštaurácii a objednávajú si jedlo. Všetci si veselo idú sadnúť dovnútra, pričom zámok nemá ani jeden, preto sa ponúknem, že ja ostanem na terase v 7 stupňovom daždi. V rodnej obci najznámejšieho zbojníka mi nepripadalo veľmi bezpečné nechať 8 bicyklov so všetkými vecami bez dozoru. Čašníčka sa smeje, že mám pravdu a čo tu nie je privarené, to zmizne. Objednáme si tentoraz halušky a ideme ďalej.


Okolo Vodného diela Žilina ideme opäť v kvalitnom daždi a tak sa nikomu ani nechce veľmi rozprávať. Kúsok pred metropolou severu hlásim ďalší defekt. Keďže ja som nikdy defekt na tubeless nemal, tak moja jediná duša zašpinená od tmelu ide rovno do koša a požičiavam si jednu od Milana. Tentokrát už asi chalani videli, že mám trochu po nálade, preto mi pomáhajú snáď všetci a po pár minútach už svištíme ďalej.


Presun po Žiline v piatkovej poobednej špičke sme si nemohli ani lepšie naplánovať. Pohľady ľudí z áut však stáli zato. Neveriacky na nás pozerali, či máme „všetkých" doma. Ja stále hľadám pumpu, lebo pre kávu by som už aj vraždil. No nejak sme sa nikde nezastavili a tak si za obcou Brezany dávame s Milanom kofeínový shot od SIS. Zase je život krajší a môžeme ísť na poslednú mordu dnešného dňa.


Cestu na Roháčské sedlo (692 m) nám lemuje krížová cesta a veru poviem vám, nebolo nám všetko jedno. Na vrchole pcháme do seba už všetko, čo sme našli na jedenie, a tak mixujem Milu s gélom. Zjazd do Súľova bol, doslova, za odmenu a všetci sme mali úsmev na tvári, lebo ešte sme netušili, že trápeniu ešte nie je koniec.


Pred nami je posledné stúpanie na Majerčíkové sedlo. Neviem, či mám plakať alebo sa smiať a pri pohľade na ostatných o zážitku na celý život už radšej ani nevtipkujem. Blato ako lepidlo nám zalepilo bicykle a tak aj tlačenie je úmorné. Nikto nič nehovorí, ideme len na zotrvačnosť. Gély sa jedia každých pár minút. Necelé štyri kilometre nám trvajú skoro dve hodiny. Vidím vrchol, niekto kričí, ani si už nepamätám kto to bol. Na vrchole sa počkáme a povzbudzuje sa, že ideme len dolu kopcom.


Do kempu v Manínskej Tiesňave, kam som ako dieťa chodil na tábor so školou, prichádzame po tme. Paráda, nič sa tu nezmenilo, ale máme „ťažko na saláme". Majiteľ nás čakal a ochotne ešte pripravil jedlo. Umývame bicykle a ideme spať. Keď nerátam tie sršne a myši na izbe, tak celkom pohodový spánok. Jožo dokonca vybavuje ohrievače, tak sa nám podarí vysušiť veci. Záznam dnešného dňa na tomto odkaze.

Deň Tretí

Nový deň a už nikto ani nenadáva, že ho bolia nohy. Balíme veci a za slniečka vyrážame smer Piešťany. Dnes nás čaká pohodový výjazd bez extra stúpania. Navyše Milan to tu pozná a navrhuje za Považskou perfektnú skratku. Mohli sme ísť okolo Nosickej priehrady pekne po rovine, ale tak keď to tu pozná, tak mu veríme. Asi cítite tú iróniu. Milan je síce miestny, ale nikdy tu reálne nebol na bicykli. To nám povedal, až keď sme sa opäť stratili a zapadli v blate. Rýchla porada a už máme cestu von z tohto šialenstva a ešte aj dolu kopcom. „GRAVEL BABY!”


Bicykle máme opäť ťažšie minimálne o dve kilá, ale aspoň to už odsýpa a letíme po asfaltke ďalej. Cestou však nájdeme v obci Lednické Rovne skvelú umyváreň, tak sme opäť ako zo škatuľky.


Po celkom výživnom štarte sme už opäť hladní, tu však ešte stále platia obmedzenia, preto nájsť reštauráciu nie je vôbec jednoduché. Nakoniec sme našli v Luborči pizzeriu, kde sme sa najedli ako páni a našli aj jeden poklad. Nikto neveril, že existuje, ale my sme ju našli „Pizza Segedín”. Talian sa v hrobe otáča a skôr, ako ju doniesli na stôl (To Jožo nemohol neobjednať a potreboval ešte fotku), už aj bola na Zomri.


Po novej Vážskej cyklomagistrále to ide ako po masle a keďže nás je osem, tak sme aj celkom silný pelotón. Držíme si aj slušný rýchlostný priemer. Slniečko svieti, kilometre ubúdajú. Paťo stále dofukuje koleso, lebo je lenivý vymeniť si dušu. Ani sa nenazdáme a sme v Piešťanoch.


Na večeru si dávame fajný burger, Paťo ešte mení tú dušu (už mu to asi bolo blbé), druhý Peto však je pri ňom, aby sme nestáli hneď ráno na prvom kilometri. Milan nás ešte večer opustí, má niečo doma, tak ide radšej už dnes vlakom a my ideme spať. Dnešný výjazd.

Deň štvrtý

Posledný deň mal byť za odmenu a oddychový. Hneď ráno však prší a tak opäť vybaľujeme Gore-tex. Ani neviem, ako sa zo mňa stal navigátor. Idem teda z Piešťan až do Vrbového stále prvý. Malo to svoje výhody a to, že som nedostával spŕšku vody do tváre. Na druhej strane som sa nemohol skryť pred vetrom. Dážď ustal a už aj slnko svieti. Teraz si neviem vybrať, čo bolo horšie, či to teplo alebo tá voda. Nevadí, ideme ďalej a kilometre ubiehajú celkom svižne. Cesta sa však vlní hore a dole, preto mám pocit, že všetko, čo nastúpame, vzápätí zbehneme dole a už sme aj v ďalšom kopci. No tie výhľady stoja zato. Stále sa máme na čo pozerať.


V Smoleniciach si dávame prestávku na obed a po všetkých tých burgeroch a syroch si objednám špagety pomodoro s chilli. Pochutil som si teda parádne. Každý sa však už teší domov, tak dlho nesedíme a vyrážame ďalej. Pred Hornými Orešanmi v zjazde na mňa huláka Jožo, že som niečo stratil, keďže cesta tam bola rozbitá ako ementál. Zastavujem a po rýchlej kontrole zisťujem, že šlo o Olíviin multikľúč. „Chalani, musím sa vrátiť, toto by neprežila.” Našťastie, po krátkom stúpaní ho nájdem v strede cesty, tak môžeme ísť spokojne ďalej.


V Modre si na námestí kúpime zmrzlinu a ja som už pomaly jednou nohou doma. V Pezinku sa s Petrom a Vojtom odpájame a smerujeme na Slovenský Grob. Hurá, my sme už doma. Ostatní si to strihnú cez Juravu a okolo letiska a domov. Jožo sa dokonca hecne a ide až do Rovinky. Zvládli sme to! Dnešný výjazd.

Zážitok na celý život

Nehovorím, že sme pokorili nejaký rekord, ale tento výlet mal byť o tom prekonať sa. Nikto z nás nedal toľko kilometrov štyri dni po sebe, ani sme nenastúpali toľko metrov. Tu však išlo o to vypadnúť na chvíľu z reality a zmeniť myšlienky z každodennej rutiny, ktorú všetci máme. Podarilo sa a s odstupom času si všetci pochvaľujú, dokonca už plánujeme aj jesennú verziu. Ak vás čítanie tohto článku motivovalo podniknúť niečo podobné, tak neváhajte a choďte do toho.

Podeľ sa so svojimi zážitkami

Dostal si tiež chuť napísať článok? Výborne, už teraz sa tešíme na zaujímavý text a pekné fotky. Písať môžeš, o čom chceš, podeliť sa dá s tipom na výlet alebo so zážitkami z pretekov. Užitočné pre ďalších bikerov sú tvoje skúsenosti s produktami z nášho shopu, napíš si svoj test bicykla, oblečenia, trenažéra alebo iného cyklovybavenia. Nech všetko funguje ako dobre namazaná reťaz, tu sú užitočné informácie k písaniu článku.