Východ slnka na Čarnej hure s pokračovaním do Prešova

Na všedné výjazdy sa pomerne rýchlo zabudne, no niektoré, tie z kategórie „epických“, nám ostanú v pamäti. Jeden z takých výjazdov som absolvoval jedno piatkové októbrové ráno.

Môj posledný „epický“ výjazd (už som ich zopár mal) som sa rozhodol spojiť s východom slnka, teda lepšie povedané rozhodli, aj s mojím dobrým parťákom na výjazdy a susedom Romanom (@bikerxnx). Východy slnka sú zaujímavé samé o sebe z rôznych miest, asi najviac z nejakých kopcov, hôr a podobne. Mam rád ranné výjazdy a byť pri východe slnka bolo už dávnejšie mojím snom. No samému sa mi do toho akosi nechcelo. Roman síce radšej zvykne jazdiť v inom časovom rozpätí ako ja, no občas si tiež rád privstane a tak nebol problém niečo také dohodnúť.

Horšie to bolo ale s termínom, už keď to vyzeralo, že nasledujúci deň vyrazíme, nakoniec z toho nič nebolo, alebo úplne iný výjazd. No 29. októbra nám to vyšlo, deň pred zmenou času, čiže hodina k dobru, obloha jasná a slnečná, proste ideálne podmienky na absolvovanie výjazdu. Minulý rok počas túry v Tatrách som stretol partiu Šarišanov. Trocha sme pokecali o turistike, o bikoch a spomenul som aj východ slnka. Že či poznám rozhľadňu na Čarnej hure. „No raz som tam bol, pekné miesto“. Vtom mi odtiaľ ukázali fotky z východu slnka a bolo rozhodnuté.

Štart výjazdu 4:00 a pokojná jazda potme

Z Kežmarku to máme k rozhľadni nad obcou Krásna Lúka v okrese Sabinov niečo cez 50 km. Vrch je opísaný aj v mojom seriáli o Levočských vrchoch. Keďže sme si zvolili kopec na opačnej strane „Levočákov“, tak bolo jasné, že štart výjazdu bude dosť skoro aj na mňa. Väčšinou chodím na bike okolo 7 ráno, párkrát som vyrazil aj pred 6, prípadne ak idem jazdiť do inej lokality a presúvam sa vlakom, tak vyrážam okolo pol 5, ale to je 5 minút cesty na vlak. No 3:58 som ešte na bike nesadal. Ešte fotka bikov, zapnúť svetlá a môžeme vyraziť do prázdnych ulíc mesta.

Prejazd prázdnym mestom, stretávame len autá taxikárov a mestskú políciu. Na konci mesta nám pred kolesami prebehne mačka so „samovražednými sklonmi“. Najprv na jeden chodník, potom si zmyslela ísť na druhý. Skúška reflexov a bŕzd pár minút po 4. Hovoríme si, že ešte bude asi veselo. No bola to prvá a posledná zver, čo sme za tmy stretli. Za mestom po štátnej ceste do susednej Ľubice a následne Zaľubice. Posledné lampy, opúšťame civilizáciu na dlhšiu dobu a zapíname čelovky. Nezvyknem jazdiť potme a tak si celkom zvykám na „módy čelovky“. Predné svetlo nechávam na strednom móde, do kopca 700 lúmenov stačí, ešte čo sa týka svetla, tak používam Nitenumen X8 s max. výkonom 1200 lum, ktoré mám už 4 roky a spokojnosť, používané aj v mrazoch. No poďme späť k výjazdu. Počas stúpania dosť teplo. Hlavne v závere, tempo sme si šli také primerané. Nezvyk ísť v týchto končinách potme, aj známe miesta, ktoré jazdíme desiatky krát ročne, sa zdajú iné.


Väčšinu času debatujeme, nech nám to ubehne a hlavne nech neprekvapíme nejakú zver. Celkom to zbehlo, je 5:20 a sme na „Václaváku“, krátke občerstvenie, zapnúť svetlá na plný výkon a môže sa ísť do 16 km dlhého zjazdu do obce Tichý Potok. V stúpaní teplo, v zjazde celkom chladno, občas aj námrazu vidieť a tak hlavne opatrne. Ten zjazd sa mi zdal nekonečný. Konečne Tichý Potok a na chvíľu v civilizácii, je zhruba trištvrte na šesť. Z Tichého Potoka pokračujeme po ceste do o niečo väčšej obce Brezovica.

Na rozhľadňu s menšími problémami

Na konci obce odbočujeme na poľnú cestu, ktorá vedie do susednej Polomy. Stále v tme, no už pomaly začína svitať. Poľná cesta má najprv trochu stúpajúci, potom klesajúci charakter smerom k obci. Ako tak kecáme, prehliadli sme odbočku na Krásnu Lúku. Nevadí, skúsime nájsť inú cestu. Šliapeme hore dedinou, majú tu celkom pekný zrekonštruovaný kostol, pozeráme do mobilu kadiaľ.


Na konci asfaltky objavujeme v kroví nejakú poľnú cestu. Mali by sme sa po nej dostať na modrú značku z Krásnej Lúky. Úvod trochu blatistý, ale nič strašné. Začíname stúpať ponad dedinu, občas zastavíme a kontrolujeme, či ideme dobre. Zrazu pred nami ohradník. Bez prúdu, tak prekročíme, prenesieme biky a pokračujeme hore lúkou. Ohradník nám ešte párkrát skríži cestu, pozeráme, ako ho obísť, po pravej strane ide potok, zráz k nemu je prudký, tak tadiaľ to určite nepôjde, vrátime sa pár metrov a dostávame sa na celkom zjazdnú zvážnicu. O mláky a blato nie je núdza, v diaľke už vidieť zvážnicu, záver k nej dá zabrať. Je 7 hodín, trochu sme stratili čas, ale ešte máme niečo k dobru.


Slnko vyjde zhruba o 20 minút. Prichádzame na modré značenie a začíname stúpať, na jednom mieste značenie obchádza modrú značku, je to síce trocha dlhšie, ale menej strmé. Prichádzame na rázcestie, kde sa napájame na červenú značku. Odtiaľ je to hore cca kilometer. Na záver celkom slušná stojka s voľnými kameňmi rôznych rozmerov. Prichádzame hore tesne pred pol 8.


Chcelo by to byť hore tak o pol hodinu skôr na vychutnanie si celého tohto divadla. No aj tak máme pred sebou pekný východ slnka. Tak rýchlo porobiť nejaké pekné fotky.


Konečne pauza na občerstvenie. Síce sme obaja raňajkovali, no to bolo pol 4 a tak už bolo cítiť hlad. Ešte nezabudnúť zápis do vrcholovej knihy. Ako sme tak jedli a pozerali do „mobilnej“ mapy, rozmýšľame, čo ďalej, máme za sebou zhruba 55 km, je ráno a deň pred nami. Môžeme si dať hrebeňovku smerom naspäť a byť okolo obeda doma. No mne začal vŕtať v hlave nápad ísť opačným smerom, dať hrebeň Čergova, skončiť v Prešove a domov ísť vlakom. V lete sme chceli ísť na bikoch z Kežmarku do Košíc, no nevyšlo. Tak sa obaja zhodneme, že toto bude taká náhrada, cez Čergov to bude výživné a v Prešove budeme mať dosť. A tak sa išiel plniť sen. Ja som už výjazd do Prešova raz absolvoval zo Starej Ľubovne, o ktorom som tiež spísal článok.

Do Šarišského Jastrabia a na Minčol

Z rozhľadne klesáme spomínaný kilometer na rázcestie, kde odbočujeme na žlté značenie, ktoré vedie do obce Bajerovce. Úvodný zjazd je pekne zalesnený, ešte si hovoríme aká pekná trasa, no keď trochu viac naklesáme, zmení sa to na širokú zvážnicu poznačenú ťažbou. Ešteže blato je pomerne tvrdé, keďže je ešte ráno, slnko tu veľmi nesvieti a na pocit je celkom chladno. A tak to pekne začalo, nevadí, na ťažbu sme zvyknutí z „našej" strany Levočákov.


Prichádzame do obce, v nej zaujme hlavne pravoslávny kostol s piatimi vežičkami. Potrebujeme sa dostať do Šarišského Jastrabia, teda najprv do obce Vislanka, asfaltové prepojenie medzi obcami neexistuje, jedine naokolo. My ale asfalt nepotrebujeme, prichádzame na koniec obce k miestnemu družstvu, kde sa napojíme na poľnú cestu, fajn cesta, len každú chvíľu pred nami kravy, samozrejme navoľno. Dúfam, že nás žiadna nezačne naháňať, prípadne býk. Našťastie vždy poslušne odídu preč. Na záver blatistý úsek aj s väčšou kalužou, pozeráme, či sa to nedá obísť, ale predierať sa krovím kvôli jednej hlbšej mláke a troche blata sa určite nebudeme.


Prechádzame maličkými dedinkami Vislanka a Ďurková do Šarišského Jastrabia, kde dávame prestávku, hlavne kvôli doplneniu zásob v miestnych potravinách. Trocha si postojíme pred obchodom, keďže dnu púšťajú len po dvoch, ale nikde sa neponáhľame, času dosť, veď je len pol desiatej, aj keď čaká nás toho ešte dosť. Máme síce ešte nejaké to jedlo, ale odteraz na dosť dlhú dobu opustíme civilizáciu a ak nebude otvorená chata Čergov, tak sa môžeme občerstviť až niekde pred Prešovom. Prechádzame obcou a napájame sa na žlté značenie, ktoré vedie až hore na najvyšší vrch pohoria Čergov – Minčol (1 157 m). Trojmedzie okresov BJ, SL, SB. Stúpanie nám dá zabrať, dosť pozorne treba sledovať značenie, ktoré by mohlo byť aj častejšie. Stúpame lesom a tak všade kopa lístia, neraz stojka nad 15 %, občas trochu viac vymytá cesta a tak nechýba ani občasné tlačenie, hlavne to lístie nám to sťažuje.


Po výjdení z lesa prichádzame na lúku, pri pohľade dozadu vidieť Tatry, dnes je parádna viditeľnosť. Na vrchol to už ďaleko nemáme, no záver ešte potrápi. Prichádzame hore, kde stretávame partiu mladých turistov a turistiek z Bardejova. Keď im povieme, že ideme z Kežmarku, tak si možno mysleli, že si z nich robíme srandu . Aspoň nám má kto urobiť spoločnú fotku. Niečo prejeme, dáme zápis do vrcholovej knihy a hurá ďalej.

Hrebeňovka

Hrebeňovka je akousi neoficiálnou, ale povolenou cyklotrasou, značená modrou turistickou značkou. Začíname klesať a ja po pár desiatkách metrov končím na zemi, ešteže to Roman celkom ubrzdil a nenapálil to do mňa. V rigole mi trochu uletelo koleso a neustál som to. Čo už, stáva sa. Samozrejme zas to schytalo ľavé koleno, ale zrejme som len „strhol chrastu z posledného pádu“ . Prichádzame ku vyhliadke, vietor riadne fučí, na odkrytých miestach bolo cítiť, ako sa opiera do kolies. V zalesnenej časti sa už ide lepšie.


Po sedlo Ždiare väčšinou klesáme, ale malé hupíky sa vždy nájdu. Za ním začneme naberať výšku popod vrchol Dvoriská (1 057 m). Odtiaľ opäť zjazd do sedla Priehyby, čo je vlastne hranica medzi Sabinovským a Bardejovským okresom.


Začína nám dochádzať voda, no keď som ešte na konci jedného stúpania čakal Romana, pri prehliadaní mapy som zazrel zdroj vody pár stovák metrov pred sedlom Priehyby. Sledujem stromy po ľavej strane a na jednom z nich objavím modrú značku. Zastavíme a ideme pozrieť. Super, tečie, sme záchranení . Naplníme bidóny a môžeme pokračovať. Zo sedla Priehyby nás čaká krátke, ale poriadne výživné stúpanie na Hrašovík (1 009 m) 15 % priemer, no nájdu sa úseky, kde to ďaleko prekračuje dvadsiatku a neraz mi mierne nadvihuje predné koleso.

Ďalej je hrebeň skôr lúčnatého charakteru a stále stúpame na druhý najvyšší vrch pohoria, Veľkú Javorinu (1 099 m). Na rozdiel od úseku Minčol – Priehyby tu je to od Hrašovníka skôr singlovitého charakteru. Výškové nám pribúdajú jedna radosť. Hranicu 2 000 sme prekročili už niekde za Priehybami. Z Javoriny začíname klesať a následne opäť trochu stúpať na vrch Čergov. Netreba sa hneď tešiť, že už len zjazd, no od Čergova po chatu Čergov už len klesáme. Chata bohužial zavretá, niečo teplé by sme si už dali, to ale nevieme, že nakoniec budeme aj radi, že bola zavretá, kvôli spojom.

Do Prešova na vlak

Napájame sa na červenú značku. Zas do kopca? Ale už len kúsok. Potom už len zjazd do obce Hradisko. Všade plno lístia a tak radšej trochu pomalšie, keďže pod listy nevidieť. Fotiť sa nám už veľmi nechcelo, teda skôr sme sa nechceli zdržiavať. Prichádzame na asfaltku, po ktorej sa to dá už pekne pustiť. Obec Hradisko, ešte žartujem, keďže Hradisko je aj neďaleko Kežmarku, že teraz odbočíme na Tvarožnu a za pár minút sme v Kežmarku .


Z Terne už nepokračujeme po červenej, keďže by nás čakalo opäť stúpanie pod Lysú Stráž, celú červenú som šiel počas spomínaného výjazdu zo Starej Ľubovne do Prešova. My odbočujeme do Gregoroviec. Tu nachvíľu zastavujeme a zisťujeme spoj, do vlaku zhruba hodinka, tak to máme na pohodu, aj keď Prešov nás asi zdrží. Za nimi prichádzame na nepríjemný hlavný ťah medzi Prešovom a Sabinovom. Čo najrýchlejšie odtiaľ preč, necítime sa tu bezpečne a po pár stovkách metrov odbočujeme do dediny Veľký Šariš, kde sa napájame na cyklistický chodník, hneď sa nám ide lepšie. Pred Prešovom mi na Polari vypíše upozornenie na slabú baterku. Tak výjazd ukončujeme pri smerovníku Prešov centrum, nech mi niekde pred vlakovkou neodíde baterka, nechcel by som prísť o záznam, aj keď ono by sa to asi uložilo.


Stále sa držíme okolo rieky Torysa, neskôr schádzame z chodníka a už len kúsok po ceste cez jednú semaforovú križovatku na stanicu. Do vlaku máme zhruba 20 minút. Kúpiť lístky a samozrejme ešte bagety a vodu. Čaká nás ešte pomerne dlhá cesta vlakom, najprv do stanice Kysak, kde prestupujeme na osobák do Popradu. Zastávok vyše 20 a tak skoro každú chvíľu stojíme.


V Poprade ďalší prestup smer Kežmarok a pár minút po 7 večer sme konečne po 13 hodinách doma. Unavení, ale plní zážitkov a spokojní. Môj záznam z jazdy si môžete pozrieť na tomto odkaze v sekcii Výjazdy.

Trocha matematiky na záver

Celá naša trasa mala zhruba 130 km na stanicu, keďže GPS-ku som pre istotu zastavoval ešte na cykláku v centre pri 127,3 km. Čo sa týka prevýšenia, tak to vyšlo na 2 570 m, no naklesali sme bez 15-tich metrov tri tisícky (to samozrejme kvôli výškovému rozdielu medzi Kežmarkom a Prešovom). Celé nám to zabralo, ako som už spomínal, 13 hodín, čistý čas jazdy 8,5 hodín. Takéto celodenky mám rád, dajú zabrať, no zážitok z nej je oveľa vyšší, ako nejaká tá únava po celom dni na biku.

Podeľ sa so svojimi zážitkami

Dostal si tiež chuť napísať článok? Výborne, už teraz sa tešíme na zaujímavý text a pekné fotky. Písať môžeš, o čom chceš, podeliť sa dá s tipom na výlet alebo so zážitkami z pretekov. Užitočné pre ďalších bikerov sú tvoje skúsenosti s produktami z nášho shopu, napíš si svoj test bicykla, oblečenia, trenažéra alebo iného cyklovybavenia. Nech všetko funguje ako dobre namazaná reťaz, tu sú užitočné informácie k písaniu článku.