Okolo slovenských regiónov: Novohrad – západní vítr je krutý...

Novohrad. Človek očakáva rovinu a dostane kopce. Hoci som išiel do tohto regiónu so všakovakými očakávaniami, napokon bolo všetko akosi inak. Veď posúďte sami.

Profil tejto mojej trate sa až podozrivo podobal na 17. etapu Gira z daného roku. Na začiatok trochu do kopca nad Látky, potom dlhočizný zjazd, nejaké tie brdky a na záver dva pomerne ťažké kopce. Jediný rozdiel oproti chlapcom v Taliansku bol ten, že oni nabicyklovali menej a nastúpali viac. Ja však chvalabohu nie som profík, a tak som si túto trasu mohol odbiť tak, ako to mám najradšej – po svojom. Hoci, popravde, párkrát to bol taký úsmev cez slzy, niečo na štýl „Hide the pain Harold“, ak poznáte.

Parametre trasy

• Dĺžka: 185 km
• Prevýšenie: 2 225 m
• Náročnosť: 4/5
• Určenie: cestný bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Ach, tie slovenskie cesty...

Neviem, či si týmto úvodom nestrelím do nohy a neodradím potenciálnych záujemcov, ktorí by moju trasu chceli absolvovať, ale veď klamať nebudem. Vyrážam z malebnej horskej dedinky Detvianska Huta, ktorá figurovala pár mesiacov dozadu aj pri jazde okolo Podpoľania. A hneď takto na úvod, s nezahriatymi nohami, šup ho rovno do kopca. Sklony sú však našťastie milosrdné, dokonca chvíľu do Látok aj klesám, pomedzi to sa aj kochám, užívam si úžasnú vôňu lesa (niečo na štýl Tatier), znova naberám pár výškových metrov a na dlhú dobu mám do kopca „porobené“.


Čaká ma totiž ten dlhočizný zjazd až do Poltára. Ja si väčšinou dlhočizné zjazdy veľmi užívam, no tu sa mi akosi nedarí – po pár stovkách metrov totiž odbáčam na cestu tretej triedy, ktorá je rozbitá adekvátne svojej kategórii a geografickej polohe. Zas a znovu sa utvrdzujem v presvedčení, že na naše cesty je jednoducho karbónik na kotúčoch lepšou voľbou, lebo ani nemusíte tak zvierať brzdové páky a ani necítite každučký jeden spoj na ceste.

Nadávať však môžem akurát tak sebe, lebo som si cestu vyklikal sám. Chcel som si totiž obzrieť vodnú nádrž Málinec, ktorá okrem iného slúži ako zásobáreň pitnej vody (v blízkom okolí ich je tu ozaj požehnane). Za odmenu som dostal záplaty, hustý les v okolí nádrže a kratučké „stojky“. A tak som sa aspoň pod priehradným múrom stočil a spravil narýchlo jednu fotku (titulná), keďže ma tamojší strážny rexo-kexo štekotom vyháňal.

...a „brdky“ nekončia...

Za Rovňanmi blízko Poltára nachádzam pekný odkaz hudobníkom od pánov cestárov: vyliatu smolu v tvare husľového kľúča. Zdvíha sa ale vietor, ktorý nefúka tak, ako sa od neho očakáva a žiada (teda do chrbta, alebo aspoň podľa predpovede zboku), ale rovno mne do ksichtu. Že dík.


Okolie Poltára mám v hlave zafixované ako terén, ktorý neznášam hádam zo všetkého najviac – trošku do kopca, potom z kopca a zabudni, že ťa po zjazde čaká rovina, ešte aspoň štyrikrát si to celé zopakuješ. Vykúpenie prichádza až po niekoľkých kilometroch a ja mierim na juh. V tamojších obciach stretávam kopec túlavých psov (a po mojich skúsenostiach s mačkami na Gemeri si už dávam veľký pozor). Tie sú však príliš apatické na to, aby sa so mnou pretekali a ani sa im nečudujem – slnko začína pripekať a mne sa, pri predstave 60-kilometrového úseku v protivetre, tiež dvakrát nechce.


O rozptýlenie sa mi stará až krátke, no veľmi fotogenické stúpanie za Ožďanmi, neskromne ho v duchu sledovania Gira pasujem za Passo del Ožďany. Hore ma čaká taká milá odmena: šíre polia, kvetmi posiate – jednoducho, na zemi raj a tak ďalej, veď to poznáte. A bolo by to celé skutočne rajské, keby som opäť nestavil na jednu z mojich povestných skratiek, vhodnú akurát tak pre gravel.

Moje 25-ťky to však opäť bravúrne zvládajú, no nejak im nevenujem pozornosť. Tú pútajú kadejaké trávy, ktoré sa v silnom vetre skláňajú takmer po zem a mne je jasné, čomu budem, tentokrát doslova, čeliť.

Nech žijú traktory!

To je tak, už niekoľko kilometrov si idem pokojnou jazdou v tom protivetre, obieha ma auto, obieha ma kamión – a zrazu traktor. Dlho nerozdumujem, zdvíham sa zo sedla a o chvíľu mu trčím v háku. Disclaimer: Čo sa týka traktorov a jazdenia za nimi, tak na to veľký pozor. Ja osobne sa k nemu nikdy nepribližujem príliš blízko a takisto nespúšťam oči z brzdových svetiel, prvoradé je dokázať zabrzdiť.

Ak nechcete hrať podľa pravidiel, radšej to nerobte, lebo to potom môže skončiť prinajlepšom rozbitým bicyklom. Ja si však užívam „kilometre zadarmo“, inak to ani nazvať neviem, lebo sa veziem štyridsiatkou a len kde-tu pretočím nohami. Výnimkou je iba krátky brdok, keď musím vyšprintovať a tepy idú okamžite krásne nahor. Suma sumárum: odviezol som sa takto niečo vyše päť kilometrov a komu sa nepáči, že „švindľujem”, nebojte sa, onedlho ma to dobehlo.

Ticho pred búrkou

Prichádzam do Fiľakova a začínam zháňať vodu, lebo som stihol vyprázdniť už oba bidony. Podľa mapy sa v strede Fiľakova nachádza prameň, ale ušetrím vám zachádzku – tunajší obyvatelia mi s úsmevom povedali, že možno pred tridsiatimi rokmi by som ho tu našiel, no teraz to bude márna snaha. Kožu mi zachraňuje jedna milá slečna, pozdravujem do zmrzlinárne pri Lidli. Chvíľu obdivujem hrad a hor sa ďalej. Čaká ma pekná a pokojná pasáž. Jedine drôty vysokého napätia mi kazia hádam každú jednu fotku, inak by to bola dokonalosť.

...krásny, takmer rovinatý hrebeň, pomedzi kravky a pri pomaličky zapadajúcom slniečku... Čo viac si priať!

Pokračujem po nekonečnej rovnej ceste blízko maďarských hraníc, naďalej v protivetre a mám pocit, akoby som šliapal do 3 %-ného kopca, hoci na cyklopočítači vytrvalo svieti provokatívna nula. Napokon sa dostávam až k samotným hraniciam a tu prichádza morálna dilema. Celý čas fúka ako najaté a mňa to pomaly prestáva baviť, takže zvažujem, že si cestu mierne skrátim. Pánko však chce nastúpané metre, a tak volí kompromisné riešenie: trasu okliešťujem, ale len sčasti.

Do cieľa mi zostáva niečo cez 75 kilometrov a ja dojedám posledné dva keksy, čo so sebou nesiem. Za Veľkými Zlievcami si vietor povedal, že dokončí moju krehkú, nalomenú psychiku a spustil hotové tornádo. K tomu sa ešte pridalo aj ostré stúpanie za dedinou... Určite mi vskutku neuveríte, ale keď som sa pri obci Pôtor stočil po vetre, to ticho bolo ako rajská hudba.

„Búrka“

Po tichu pred búrkou samozrejme musí prísť onen očakávaný živel a ja by som chrlil hromy-blesky, keby som mal na to energiu. V Slovenských Kľačanoch odbáčam do finálnej, kopcovitej časti. To, že mi opäť fúka do tváre, už bohapusto ignorujem, pretože prichádza omnoho väčší problém – nemám už nič, čo by som „skmásol“ a takisto nič, čím by som to „nič“ zapil. Podľa mapy má byť však v najbližšej dedine krčma, tak si začínam robiť chúťky na energetickú bombu na štýl Kofoly. Ako to už ale býva, mapa ma bezočivo klame a namiesto krčmy ma čakajú spustnuté a zamrežované dvere. Utešujem sa, veď v ďalšej obci je obchod.

No, bol – otvorený od tretej poobede (ako keby sme boli v Taliansku ). V tomto momente mi už bolo jasné, že mierim do turboprúseru, lebo som síce našiel vodu, ale tým skrátka žalúdok neoklamem. A tak pokračujem ďalej v „hlaďáku“ Najhoršie však bolo, že ma čakalo najnáročnejšie stúpanie dňa, do dedinky Ábelová.


Zastávky boli stále častejšie a dlhšie a ja som zvažoval, čo robiť. V takomto extrémnom stave som sa totiž nikdy neocitol, dokonca ani počas Everestingu. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že tu asi niekde skolabujem. Keď som míňal tabuľu upozorňujúcu na 16-percentný sklon (nakoniec to bolo čajových 14 % ), zatmelo sa mi z toho pred očami. Utešoval som sa však, že do Ábelovej je to už iba kilometer a pol. Bol som odhodlaný zazvoniť na prvý zvonček a poprosiť o trochu jedla – prinajhoršom, peniaze som so sebou mal.

Ako som si zaumienil, tak aj robím a nakoniec zisťujem, že som natrafil na neskutočne milých ľudí – hneď som bol pozvaný na obed, dostal som ionťák a pár keksov na cestu. To mi doslova zachránilo kožu. Pre predstavu, ako veľmi som bol hladný: obvykle pri pečenom kurčati nad chrupavkami ohŕňam nosom, tentokrát som kosti ohlodal úplne dohola a kým som sa ako tak spamätal a dal znovu dokopy, ubehla hodinka.

Odmena

Dalo by sa povedať, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie, ale to som si našťastie nechal na inokedy. A tak za Ábelovou prichádza najkrajšia odmena, akú som mohol dostať – krásny, takmer rovinatý hrebeň, pomedzi kravky a pri pomaličky zapadajúcom slniečku. Čo viac si priať!


Okrem klasických kráv tu chovajú aj škótsky náhorný dobytok (Highland cattle), hlavne ich mladé boli riadne zlaté. Niečo málo som si odšliapal hore kopcom a potom som si užil parádny zjazd až do Podkriváňa. Čas od času som sa musel zastaviť na krajnici, lebo by mohla nastať situácia na štýl známej filmovej hlášky: „Vy jste se zase kochal, že jo, pane doktore?“.


Celá pasáž od Ábelovej do Podkriváňa je neskutočne fotogenická, takže vrelo odporúčam, pokojne aj v rámci inej trasy. Do cieľa už to mám skutočne blízko, v ceste mi stojí posledné stúpanie späť na Detviansku Hutu. Našťastie to nie je nič ostré, taký pekný, tempársky kopec. Na to, v akom stave som bol hodinu dozadu, to bol naozaj parádny záver...


Ako to celé zosumarizovať? V prvom rade musím povedať, že som si asi nikdy v živote nesiahol na také energetické dno. Aspoň už viem, aké to je. Otázkou zostáva, či sa tomu dalo predísť, ale po bitke je každý generál. Stále si však myslím, že v normálnych podmienkach (napríklad bez toho šialeného vetra) by mi jedlo na takúto trasu vystačilo. Cesty začali byť kvalitné asi až po prvej tretine trasy, ako na potvoru práve vtedy, keď som sa otočil do protivetra.

Ako inak, nesklamali najmä výhľady – budem sa opakovať, ale Slovensko je kvôli tomuto jednoznačne hodné objavovania. Tentokrát som sa opäť s veľkou radosťou presvedčil, že tá obyčajná ľudskosť medzi nami stále je. Keď som po jazde liezol do sprchy, hovorím si: Hups, moja koža má farbu riedkeho paradajkového pretlaku a na ďalší deň ma čaká jazda Horehroním... Ale o tom až po reklame, teda nabudúce.

Seriál Okolo slovenských regiónov:

• Podunajsko - štyri mlyny na Malom Dunaji
• Tatry - keď vrchárska koruna nestačí
• Kysuce - v objatí Javorníkov a Fatry
• Záhorie - slovenská Sahara?
• Horná Nitra - môj vrchársky raj
• Spiš- hrady, kopce, láska
• Gemer (rožňavská časť) - hnilecké Strade Bianche
• Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami
• Orava - môj najmilší región
• Dolná Nitra - náročná, no pekná rozohrievačka
• Myjavsko - jarná klasika ako vyšitá